Vlak do Belehradu je menej fajn, ale v rámci slovenského kontextu absolútne štandardný. Predchádzajúcou vetou som chcel povedať, že záchod je špinavý, vagón postriekaný, sedadlá roztrhané, prípadne ľubovoľné kombinácie uvedeného V kupé so mnou sedia Holanďania a vyzerajú nemilo prekvapení, ale sú ešte mladí, hádam prežijú.
Cesta prebieha. Neviem ako, ale prebieha a to je na takých tých dlhých niekoľkodňových najdôležitejšia vec. Nakoniec prebehne až do Belehradu. Vystupujem.
Je nedeľa, štvrť na sedem ráno a v Belehrade sa toho veľa nedeje. Presúvam sa na autobusovú stanicu. Celý Belehrad vyzerá ako príjemné miesto. Ľudia sú iní ako u nás. Takí nejakí hlasnejší, viac gestikulujú. Menej sa ponáhľajú. Všade sa fajčí a nikde nevidno špaky. Marlborky stoja euro tridsať. Záchod päťdesiat centov. Je bulharský a ja si vravím, že ak toto je relatívne civilizovaný Belehrad, aká asi bude relatívne menej civilizovaná Priština.
Sedím na stanici, Srbky sú krásne a ja asi dve hodiny nerobím nič okrem toho, že konštatujem, že naozaj teda krásne sú. Chvíľu ich podozrievam z toho, že sa niekde zhromaždili a zoradili len pre mňa, ale taký dôležitý asi nie som. Kupujem si noviny a keď prelúštim cyriliku, celkom rozumiem, čo píšu.
Presúvam sa na desiate stanovisko a medzi dvadsiatimi členmi troch albánskych rodín svietim ako dvojkríž nad Lučencom. Nakoniec sa nás Nealbáncov v autobuse nazbiera asi päť. Tento odstavec je plný tých najhorších klišé a predsudkov, ja viem, ale nič som si nevymyslel. Ani ten dvojkríž nad Lučencom.
Autobus je na slovenské pomery vysoko nadpriemerný. Žiadne Karosy, ktorým na Čertovici začne horieť motor (vlastná skúsenosť), ani ulička prepchatá stojacimi ľuďmi. Miestenky a hotovo. Kto nemá, necestuje. Klimatizácia. Mierne to napravuje môj dojem z bulharských záchodov.
Cesta má trvať päť a pol hodiny. Priština nie je dopravný uzol, letenka z Viedne stojí 270 a z Budapešti 800 eur. Jednosmerná. Ako-tak to ešte ide, kým sa vezieme po diaľnici, ale keď sa dostaneme na úzku cestu po ešte užšom údolí, spať sa nedá. A tak veľmi by som chcel. Navyše sa do uličky stavia postarší muž a zápalisto debatuje s oprotisediacim postarším mužom. Neviem o čom, ale potom sa dozvedám, že albánsko-macedónskym nárečím dôkladne prebrali životné osudy svojich (širokých) rodín. Dotyčný si počas prestávky zvonku donesie debničku a kúsok kartónu, vytvorí si improvizované sedadlo v uličke a jeho pobyt pri mojom uchu sa stáva trvalým. Zbohom spánok.
Pozerám sa von oknom. Je to všetko pekné, strmé zelené kopce, mestá, ktoré nie sú v pravom slova zmysle mestami a príjemná teplota. V duchu odhadujem ako ďaleko to ešte môže byť na hranicu. Nápisy sú stále v cyrilike.
Potom sa začne diať zaujímavá vec. Na budovách, vrátané tých, na ktorých nemajú žiadne opodstatnenie, sa premnožujú srbské vlajky. Pár nápisov Kosovo is Serbia. Letopočet 1389 načmáraný sprejom na stene. Niekedy ani slová nie sú potrebné.
Prichádzame na srbskú stranu hranice. Tvoria ju tri narýchlo zbúchané unimobunky na úzkej zaplátanej dedinskej ceste. Starý dobrý prechod na Podspádoch je oproti tomu ako Las Vegas. Vyťahujem pas a vedľa mňa sediaca dievčina sa ma pýta, či som zo Slovenska. Po mojej kladnej odpovedi pomerne chladne skonštatuje, že MY sme ICH neuznali. Nezdržujem sa vysvetľovaním, že ja nie som MY, rozmýšľam nad alternatívnou krajinou pôvodu. Švédsko znie lákavo.
Srbskí pohraničiari sa ani neunúvajú vstúpiť do autobusu. Akoby nám chceli povedať, že ak sme sa rozhodli do toho Kosova ísť, nech si ideme. Hneď za colnicou stojí pri ceste vojenská posádka s tankom. V hlavni má zastoknutú srbskú vlajku.
Nasleduje asi pätnásťkilometrové pásmo nikoho. Aspoň si to myslím, lebo až tesne pred Kosovskou Mitrovicou je kosovská strana colnice. Práve do Mitrovice som pôvodne mal ísť, ale „due to cultural tensions" ma presunuli do Prištiny. Nad Mitrovicou je dominantné bralo a na ňom posledná srbská vlajka, ktorú je vidieť hádam aj z tridsiatich kilometrov. Pripadá mi to ako zúfalý pokus označkovať si teritórium. Toto je ešte naše, toto nám nezobrali. Srbi sú, žiaľ, národ v kŕči a strachu o svoju existenciu.
Ani kosovskych colníkov nejaká kontrola dokladov nezaujíma. Možno to zčasti vysvetľuje, prečo sa počet obyvateľov Prištiny rozchádza medzi oficiálnymi 500 tisícmi a 700-800 tisícmi, ktoré uvádzajú domáci. Chcem už byť niekde, kde sa konečne zložím a osprchujem. Cestujem zhruba 36 hodín a veľa som toho nenaspal. Náladu mi dvíha tabuľa oznamujúca, že Priština je vzdialená tridsať kilometrov.
Tých tridsať kilometrov strávime v jednej nekonečnej zápche a trvá to asi hodinu. Cestu tvorí súvislý pás záplat. Niekde je jednosmerná. Som v prdeli, vravím si, a bude len horšie. Domy, ktoré míňame, sú buď rozostavané, novopostavené, alebo vypálené. Zahliadnuť čokoľvek staršie ako päť rokov sa mi nepodarilo. Na každom kroku je šrotovisko áut a svätá štvorica vlajok - albánska, kosovská, americká a Európskej únie. Keď s dvojhodinovým meškaním vchádzame do Prištiny a pri stanici vidím autoservis s názvom Bill Clinton (a americkou vlajkou, samozrejme), začína mi byť jasné, že je to prejav sympatií. Môj mobilný operátor ma víta v Slovinsku, ale pomerne rýchlo sa opraví a oznamuje mi, že platia tarify Európskej únie. Cesta sa skončila.
