Ten ostrov bol naozaj studený - obloha, more aj pláž boli oceľovo šedé a všetko ostatné tmavozelené. Niektoré hory boli čierne. Chlapec samozrejme nebol sám, na ostrove žili ľudia. Nie mnohí, ale žili, veď predsa ak by nie, určite by robil niečo iné a nehompáľal by nohami.
Sledoval čajky, ktoré v kŕdli pobehovali po pláži a jedna z nich upútala jeho pozornosť. Všade chcela byť prvá a jediná, vždy musela sedieť najvyššie. Nebola väčšia ani farebnejšia, ale zdalo sa, že ostatné čajky jej nadradenosť rešpektujú. Stačilo, že zlovestne roztiahla krídla, spravila dva kroky dopredu a hneď dosiahla, čo chcela.
Žiarlivo si bránila svoju pozíciu na streche jedného z domov. Potom zletela dole a aj v rámci kŕdľa bojovala o svoje teritórium. V tom teritóriu boli len kamene a riasy, lebo, ako sme už spomínali, na ostrove toho omnoho viac nebolo, ale aj to jej stačilo. Bolo to jej malé kráľovstvo, do ktorého žiadna iná čajka nesmela vstúpiť.
Chlapec videl, že ostatné čajky sa presunuli obďaleč a odtiaľ sledovali jej počínanie. Všimla si to aj ona a ihneď preletela priamo do stredu nového kŕdľa. Zosadla a okolo nej sa utvoril prázdny kruh. Zrejme nebol dostatočne veľký, lebo ho okamžite začala rozširovať. Niektoré čajky odleteli len čo ju uvideli, iné utiekli, keď sa na nich opäť s roztiahnutými krídlami výhražne rozbehla. Tie najtvrdohlavejšie ostávali, ale ustúpili, keď sa na ne vrhla a začala im trhať perie. Nakoniec okolo nej nebolo nikoho a ničoho. Len tie šedé kamene a tmavozelené riasy u nej mali miesto.
Konečne bola spokojná. Prechádzala sa po svojom kráľovstve a vôbec ju netrápilo, že je v ňom celkom sama.
Chlapec si vzdychol, lebo mal zrazu pocit, že presne rovnako je to niekedy s ľuďmi, ale namiesto toho, aby nad tým priveľmi rozmýšľal, len ďalej sedel na móle a hompáľal nohami.
