Tou mestskou bol, ako inak, starý Mercedes, ktorého cieľová stanica bola ešte stále v Sonnenbrune a naboku mal napísané Schulbus. Klimatizácia nefungovala, tak boli celý čas otvorené dvere a cestovné nikto nevyberal. Nebolo ani veľmi začo, lebo cesta trvala o niečo dlhšie ako pešo. Keď sme vystúpili, na zastávke sa pásli kravy, strážili ich fínski vojaci a vedľa stál bavorák s bratislavskou značkou. Hej, dobre bolo. A Fatimu som už spomínal?
Keď som dnes cestoval vlakom do Ružomberka, spomenul som si aj na Albánsko, reku ako nám tu na tomto našom európskoúnijnom Slovensku fajne je. Diaľnica čerstvo vybudovaná, tie ružové zábradlia na moste si síce mohli odpustiť, ale diaľnica je a ak sa naštvem, sadnem na vlak a za štyri hodiny som v Bratislave ako na ícéčku.
Proste luxus, hlavne teda v porovnaní s Albánskom, ktoré, ak som dobre čítal, má železníc presne nula kilometrov a Kosovo len o pár kilometrov viac, ak vôbec. Aj tie autobusy sú u nás také nejaké civilizovanejšie, aspoň som teda mal taký pocit, lebo sa mi v poslednom čase darilo voziť prinajhoršom zmodernizovanými Karosami. Ani modernizácia jednej z nich nezabránila v tom, aby si minulý týždeň na Čertovici trochu počmudila. Každopádne nič ako v Albánsku, žiadne tridsaťročné mercedesy pred rozpadom, ktorými som sa aj tak neviezol, lebo keď sme tam boli, mali sme Saab, pasy Európskej únie, veľa eúr a boli sme fest veľkí čávovia. Ach, aj v tom Albánsku bolo dobre.
Z môjho sna o technologickom náskoku ma pomerne neomylne vytrhol autobus do Bystrice, na ktorý som v Ružomberku prestupoval. Popradskej spoločnosti Euro - CRV, nech som konkrétny. Šoféri pred ním ležérne pofajčievali, proti čomu osobne ani nič nemám, veď aj v Albánsku sa to robí, lenže tam nemajú zákon, ktorý to zakazuje. Alebo aj majú, ale ho nikto nedodržiava, všetci vieme o akom druhu zákona hovorím, veď aj u nás je predsa deťom zakázané predávať alkohol. Jeden zo šoférov potom odišiel dozadu a niečo pošpŕtal v motore a keď sa štartovalo, hneď som aj pochopil prečo. Štartovať sa štartovalo a to hneď trikrát, ale sa nenaštartovalo. Zakaždým sa ozval taký ten piskľavý zvuk, po ňom bolo chvíľu ticho a potom už len šofér začal nadávať. Ale odišli sme, aspoň teda po najbližšiu križovatku, kde motor zase zhasol, lebo sviňa semafor ukázal červenú.
Z mojej predstavy o náhlom skoku, ktorý slovenská autobusová doprava absolvovala v čase mojej neprítomnosti, boli v tom čase už len úbohé zvyšky. Sedel som totiž v autobuse, ktorý si to rúbal na Donovaly rýchlosťou celkom určite nezodpovedajúcou jeho stavu, cítiť bolo každý výmol a že ich teda bolo dosť, to vám môžem povedať celkom zodpovedne, lebo autobus sa zakaždým zatriasol a ja som už len hádal, ktorá presne časť z neho odpadne ako prvá.
V duchu som videl ako nám odletí koleso, my sa začneme dzivo točiť a prevracať, naberieme kamión v protismere, potom to celé vybuchne a spoza ohnivej steny sa skokom vynorí bavorák z Kobry 11, lebo to bol highlight každej časti, ak si správne spomínam.
Želal som si, aby som namiesto tohto sedel v nejako inom autobuse, napríklad v tom, čo zakaždým vnútornou teplotou kopíroval tú vonkajšiu, až kým nám raz v januári nezačalo byť proklatě teplo, vyliezli sme von a tiež mu horel motor. Tiež na Čertovici, presne ako tomu spred týždňa. Ten autobus ale aspoň menej vyzeral, že sa chce rozpadnúť, hoci sa v ňom zase pre zmenu nedala uložiť batožina, lebo šofér tri roky citujem „nemal totu paku." Lenže bol aspoň frajer, hlásili napríklad, že Čertovica je neprejazdná, on sa po nej pustil a za vytrvalého korigovania šmykov ju aj prešiel.
Hej, to boli tiež časy a aj tie sa mi zdali byť lepšie ako sedenie v autobuse, ktorý má síce pekný nápis Euro-CRV, ale ten dojem nevylepší a ani z mobilnej rakvy poriadny autobus nespraví. Ináč sa na nič nesťažujem, na nič príliš konkrétne nepoukazujem, lebo koľkí predo mnou už poukázali a po cestách stále chodia vraky, ktoré sa k STK-čke dostali ako HZDS k pozemkom v Slavkove. Jáj, či to vlastne HZDS nebolo, s nimi to nemá nič spoločné. Tak pardón.
Aby som to ukončil nejako krajšie, predo mnou sedela pani, ktorá si v .týždni čítala moju esej. Ticho a anonymne mi srdce zaplesalo, priznám sa. A aj sa veru pochválim, čoby nie.
