O krakovskom náckovi a slovenskom národe

Presne týmto výrazom doplneným o drsný pohľad som o chvíľu obdaril aj inak určite zlatého a priateľského chalaniska, ktorý s ešte jedným sebe podobným postával pred autobusovou stanicou. Obuté mal kanady, do nich elegantne vsunuté maskáče, okolo krku ovinutý šál Wisly Krakov a holú hlavu. Na tričku sa písmom len náhodou typickým pre nemeckú históriu vynímal nápis Combat 18. Combat 18 je, presne ako spomínaný, ehm, človek, skupinka zlatých a priateľských chalanov, ktorí si pri pivku a futbale radi zažartujú na témy rasová čistota und so weiter und so fort.

Čiže, ako vravím, hodil som pohľad a naplnil tak dennú kvótu hrdinstva, on mi odpovedal rovnako a na viac sme sa nezmohli, ja preto, lebo som len ďalší zo zástupu internetových pisálkov, ktorí majú na všetko riešenie, ale činov sa z ich strany nedočkáte a on preto, lebo, čo ja viem prečo vlastne, možno boli len dvaja a to je na jedného málo, aspoň pokiaľ mám skúsenosti s jemu podobnými. A teraz, ako to ja zvyknem, rozviniem na chvíľu sekundárnu zápletku.

V niektorom z minulých článkov som nadrzovku napísal, že Slováci sú nepoučiteľný národ, čím som sa (po vieme kom) stal druhým členom galérie géniov, ktorí Slovákom predostierajú hlboké pravdy o nich samých. Obaja pochádzame zo severného Slovenska a naša galéria je teda zatiaľ regionálne obmedzená. Aj by sme ju chceli rozšíriť, ideálne o homosexuálneho Maďara, aby sme ukázali akí sme my tolerantní a európski, ale nebude to ľahké. Ono totižto, keď môj spolučlen vyhlási, že Slováci sú geneticky sprostí, je to jednak sentencia a jednak sebareflexia. Keď ale to isté povie Maďar, už je to urážka a my sa urážať nedáme. Znie to úplne inak, presne ako „homosexuálny Maďar", nešťastné to slovné spojenie, ktoré zo slovenských úst vyzerá ako nadávka aj v kuchárskej knihe.

Napísal som ale teda, že sme nepoučiteľní a porušil som tabu, lebo som sťaby človek nezdržujúci sa na Slovensku, našiel v sebe tú odvahu, čo odvahu, drzosť, vŕtať sa v našom drahom národe a drahej vlasti. To nepíšem ironicky. Fakt si myslím, že Slovensko je drahé. Teraz už som doma a moje právo zanadávať si je o niečo legálnejšie. Ja namiesto toho na všeobecné prekvapenie beriem späť a hovorím SME POUČITEĽNÍ!

Demonštrujeme si to hneď aj na príklade, najlepšie osobnom. Keď som mal zhruba štyri roky, mama doniesla čerešne, povedala nezjedz ich všetky a nepi po nich mlieko, nepovedala však, že ak to spravím, má prdel pozná středověk, takže som ich všetky zjedol, aj mlieka sa napil a čo ďalej nasledovalo, si nemusíme dopodrobna opisovať. Síce to nebolo ľahké, ale odvtedy si spoľahlivo pamätám, že čerešne s mliekom dokopy nejdú. Inými slovami som sa čo? POUČIL.

Presne rovnako to bolo aj keď som neveril maminým vešteckým slovám Uvidíš, čo ti spravím, keď ich roztrháš, s ktorými ma púšťala von v nohaviciach, ktoré sa nosili len v nedeľu. Uvidel som a to, čo som uvidel, bolo natoľko presvedčivé, že som sa opäť POUČIL a nohavice už netrhal.

Ako vidíte, tvrdenie, že sme nepoučiteľní, je neudržateľné. Problémom je možno to, čo z dvoch spomenutých príkladov vyplýva a síce, že naša poučiteľnosť je značne empirického charakteru alebo, preložené do normálnej reči, že jednoducho neuveríme, kým neskúsime. Pre ďalšie potvrdenie si konečne nemusím vymýšľať príklady z detstva, lebo sa stačí pozrieť tam hore na vieme koho. Vedeli sme, čo je zač, ale tak úplne sme tomu neverili, kým sme z neho neurobili premiéra.

A ako to súvisí s krakovským náckom? Nuž, aj on je ako náš národ. Kým to sám nezažije, nedôjde mu, že ak by to číslo osemnásť z jeho trička vyhralo lotériu, on by už dávno nemal ten krk, na ktorom tak hrdo nosí šálik svojej milovanej Visly. Popri rozdávaní drsných pohľadov si to zrejme ešte nestihol uvedomiť. A možno je len sprostý. Nie geneticky, len tak normálne.