Včerajší záchvat paranoje veľmi neprekvapuje, lebo je len ďalším dielom v telenovele, ktorá by bola nudná nebyť toho, že onen dotyčný šéfuje jednému štátu. A nebyť aj toho, že sa onen dotyčný čoraz viac podobá na otca národa, kedysi najväčšieho a teraz čoraz menšieho.
U oboch máme rovnaké chápanie politiky ako sústavného boja a konfrontácie s nepriateľmi. U oboch vidíme vytváranie si tých nepriateľov. Obaja chápu samých seba ako takmer spasiteľov s takmer historickým poslaním, vidia sa ako osamotene stoja a odrážajú útoky týchto svojich neexistujúcich nepriateľov.
Lenže to nie je všetko. Vrátili sa praktiky, o ktorých sme si mysleli, že sú nadobro odídené a vrátili sa preto, lebo sú späť aj ľudia, ktorí ich zavádzajú.
Vrátila sa STV vo svojej starej dobrej nepozerateľnej forme, vrátili sa do nej samodiskusie. Nie je vám to povedomé? Samovýbuchy sa nevrátili, ale namiesto samoúnosu máme samozbitie. Vrátili sa nečinné súdy, vulgarita. K tomu nezmyselné zákony s cieľom určiť správne videnie sveta ako bonus.
Vrátilo sa chápanie opozície ako nepriateľa, ktorého jediným zmyslom existencie je škodenie. Spolu so zmanipulovanými novinármi, zmanipulovanými voličmi a tak ďalej a tak ďalej. Nepriateľmi sú všetci, čo znamená, že boj je nekonečný. Čo pre zmenu znamená, že sa ešte máme na čo tešiť. Vo svete medicíny je tento pohľad na svet známy aj ako paranoja. Zase jedna podobnosť medzi horeuvedenými.
Asi sme sa zo svojej histórie dosť nepoučili, keď ju teraz musíme prežívať znova. Bude to ešte zaujímavé, ak zaujímavé chápeme ako synonymum pre ťažké. Bude to aj dlhé, to čakanie, kým jedného dňa odíde, lebo pozrite sa, ani Mečiar ešte stále neodišiel a už je to jedenásť rokov. V neposlednom rade to bude namáhavé. Na žalúdok.
