Hanblivá - nehanblivá, v nedeľu mi napísala esemesku, že pre mňa asi nemá dobrú správu, lebo sa bude musieť nasťahovať naspäť do bytu. Do toho môjho, krásneho, starého, ošumelého, čo pre mňa v tom momente znamenalo, že si musím hľadať nové mieszkanie práve v momente, keď som mal pocit, že sa už konečne niekde na dlhšie idem usídliť. Rodičia o tom ešte nevedia. Vlastne teraz už hej.
Nuž som si teda včera s vervou začal hľadať byt. Je to proces zdĺhavý, lebo ponúk je veľa, deväťdesiatdeväť percent z nich nevyhovujúcich, ale to zistíte, až keď si ich prídete obzrieť. Nikto vám napríklad dopredu nepovie, že sprchovací kút je prenosný a záchod na dvore.
Som dokonale nenáročný, požadujem len lacný jednoizbový byt v centre, aby som v pokoji mohol písať svoju prevratnú diplomovku, ale nie je to ľahké. Aby to však malo aj nejakú svetlú stránku, srandy pritom tiež môže byť kopec.
Včera večer o pol deviatej som napríklad stúpal po strmých schodoch. Nie takých strmých, ani takých drevených, starých a staticky pochybných ako sú tie terajšie, ale aj tak dosť prudkých nato, aby v rámci Krakova predstavovali jeden z najvyšších kopcov. Na ich konci ma čakali otvorené dvere a v nich príjemný úsmev ďalšej ładnej orlice dcéry dostatočne mladej nato, aby ešte vlasy nemala od peroxidu zničené ako centrum Pezinka. I sme si rukou potriasli, i som vstúpil, i pár slov prehodil.
I som si byt poobzeral, ale čo v takom bytíku nakukáte, sprcha je, záchod je, posteľ je, všetko je, vidíte to za minútu. I som cenu o sto zlotých dole stlačil, i som si aj tak povedal, že si ho dovoliť nemôžem, nech je pekný aký chce, i som sa preč zberal. I sa mladá žena, dovtedy ma len pohľadom sprevádzajúca, ozvala.
Nechceš si to pozrieť lepšie?
Namiesto bytu som sa lepšie pozrel na ňu, furt mladá a blonďavá, krátky kabátik, krátka sukňa, v mojich očiach nevyslovená otázka, lebo mi vonkoncom nebolo jasné, čo presne by som ešte naobzeral.
Napríklad chladničku a riady a tak... (všimnite si tie tri bodky a to a tak!)
Naveľa som teda otvoril jedny dvierka, v nich objavil nevysypaný kôš a v očiach sa mi logicky zaskvela ďalšia nevypovedaná otázka, či sa mám vôbec pozerať ďalej. Dievka svižne priskočila k chladničke, otvorila dvierka, povedala
Chladnička je veľká a čistá. Mám tu nejaké víno
A už, davaj ju, vyťahovala fľašu, korkociąg v ruke. Korkociąg je vývrtka a sloveso ciągnąć sme si vysvetlili v krátkej lekcii poľštiny pre začiatočníkov.
Som človek veľmi chápavý, ale zase som sa zmohol len na nevypovedanú otázku, či sa to v dnešnej dobe robí práve takto, lebo ak áno, potom som zamrzol niekde v puritánskom minulom tisícročí, keď sa pre začiatok chodilo do kina a potom odprevadiť domov.
Nič mi to ale nepomohlo, lebo kde sa vzali, tu sa vzali, dva poháre na drese a ako pozerám, aj plné. Nuž som ako správny muž činu jeden z nich pevnou rukou rozhodne uchopil a zároveň skontroloval vzdialenosť od dverí, lebo človek nikdy nevie a kadečo sa v novinách píše.
Pripili sme si, veď nech ma chce hoci aj ako podnájomníka, toľko slušnosti ešte v sebe mám. Rozvinuli mierne kostrbatý rozhovor, lebo od ochoty som sa zase roztrhnúť nešiel. Dozvedel som sa nejaké nedôležité informácie o Patrycji, ja som jej o sebe v dĺžke jedného pohára vína tiež niečo porozprával a považoval som to za rovnako nedôležité, nebyť jej konštatovania, že slovenčina je veľmi sexy jazyk. Len pro forma podotýkam, že som po slovensky nepovedal ani slovo.
Nasledoval druhý pohár vína, pri ktorom som zistil, že fľaša je prázdna a upokojilo ma to. Kladne som odpovedal na otázku, či sa mi byt páči a mlčaním sprevádzaným úsmevom som reagoval na jej ledabolé konštatovanie, že by bola rada, ak by som v byte býval práve ja. Na jej „povedz niečo po slovensky" som zavrtel odmietavo hlavou.
Začal som mať pocit, že náš spoločný čas bude najvhodnejšie ukončiť a záporne som odpovedal aj na jej ponuku, že dole je sklep alkoholowy, kde je vína viac než dosť. Nech mi to odpustia moje profesorky, Jagielovci aj Matej Bel, ale vyhovoril som sa na štúdium. V priateľskom ale krajne formálnom geste som natiahol na rozlúčku ruku, ktorá bola prijatá a sprevádzaná bozkom na líce, čo mi už naozaj nepochybne naznačilo, že buď odídem alebo odídem, čiže som odišiel.
Viete, vec sa má takto. Ak aj vynecháme osobu, ten byt je super, veľmi pekný, veľmi útulný, veľmi v centre. A veľmi drahý. Nato, aby som si ho mohol dovoliť, mi mesačne chýba asi štyristo zlotých, čo je necelých sto eur. Lenže sto eur je nič.
Povedzme, že sa doňho nasťahujem a zážitky mi vystačia na jeden článok týždenne v novej rubrike Pod červenou lampou. Pri priemernej čítanosti tritisíc ľudí, čo je viac než realistický odhad, to činí príspevok 0,83 centu na čitateľa a článok. Aby som to podal zrozumiteľnejšie, každý z vás si prečíta štyri kvalitné, nebulvárne príspevky mesačne za korunu.
Porozmýšľajte nad tým, ja si zatiaľ idem hľadať byt.
