Čo tam po tom, čo si o nás myslia šikmookí, poviete si, čo tam po celom svete, aj tak záleží len na nás. Ak si poviete práve toto, dokonale vystihnete ducha, ktorý je vlastný prakticky akejkoľvek PR akcii Slovenska. Spomeňme si napríklad na Slovenský dom vo Vancouveri, však áno, tam sa človek tieź nevedel zbaviť dojmu, že ide najmä o to, aby si to užili tí, ktorí si to užiť majú.
Tento dojem je len tak mimochodom úplne oprávnený, pripomeňme si zas inú vec, neprávom zabudnutý skvost menom kandidatúra Vysokých Tatier na zimnú olympiádu. Jej výsledkom, okrem pobavených úškrnov kompetentných v MOV (lebo veď ani v Orechovej Potôni nebudete stavať Nou Camp), boli asi tak tri veci a to konkrétne tieto:
- Pár (zrejme desiatok, ale skôr stoviek) miliónov obetovaných na prípravu a propagáciu kandidatúry, ktorá ani teoreticky nemala šancu na úspech a netvárme sa, že sme to nevedeli.
- Za pár (zrejme desiatok, ale skôr stoviek) miliónov budovaný pocit, že my, čerstvo samostatní Slováci aj olympiádu zorganizovať dokážeme.
- Za pár (zrejme desiatok, ale skôr stoviek) miliónov vyhriate pozície pre niekoľkých vyvolených, ktorí si v rámci nezmyselnej kandidatúry pozreli celý svet, recepcie, podania rúk a spoločné fotografie v cene.
Povedané inak, tí, ktorí si to užiť mali, si to aj užili a komu sa bude zdať, že kecám, nech si sám pre seba ešte raz povie zimná olympiáda vo Vysokých Tatrách a zamyslí sa ako reálne to znie.
Chudinka moja kamoška sa rozčuľuje, my sa rozčuľujeme, lebo sa cítime trápne. Na imidži krajiny nám záleží možno viac ako tým, ktorí by sa oň mali starať, lenže vychádzame z chybného predpokladu, že na nejakej prezentácii aj naozaj záleží. Nezáleźí. Zato však záleží na: premrštených plánoch. Premrštených objednávkach. Premrštených peniazoch. Na zbytočné projekty. Na pozíciách pre kamarátov. Pozíciách pre deti kamarátov. Na zbytočných služobných cestách. Na nekompetentných ľuďoch dosadených na vyššom ako odbornom princípe. Na tom, aby si to užili tí, ktorí si to užiť majú a aby peniaze skončili tam, kde majú. Na tomto všetkom záleží, tak sa nečudujme, že na realizáciu, ktorá by aj za niečo stála, čas jednoducho neostáva.
Inak je nejaká výstava len vrcholom ľadovca, lebo som presvedčený, že presne rovnako to chodí úplne všade. Tak sa, Alenka, nečuduj a ak sa ti nepáči, pokojne si v tom Honkongu aj ostaň. Tak.
