Aby som to podal aspoň trochu originálne, začnem týmto: za MOJICH mladých čias to bolo tak, že v istom bode nastalo také obdobie, keď sa sedelo na lavičke pred bytovkou, pľulo na asfalt a hralo so zápalkami. Na schovávačky sme už boli pristarí. Nie veľmi, ale boli sme. Tá doba, keď by ste už aj niečo robili, ale presne neviete čo. Lavička pred bytovkou vám je pritesná, ale nič iné veľmi nepoznáte. Hneď potom sa začalo chodiť na strednú školu, občas sa vypilo jedno nesmelé pivko po vyučovaní a o dušu sa cestou domov žuli žuvačky. Možno to tak ešte stále je, neviem.
No a niekedy na prelome týchto dvoch období, ktoré samé o sebe boli dostatočne prelomové, v kine premietali Titanic. Videl som ho asi trikrát, hoci sedačky boli drevené a Leonarda Di Capria aj Kate Winslet som neznášal jednoducho preto, že ich v tom filme musel neznášať každý tvrdý chlap. A ja som tvrdý bol. Možno aj tvrdší, než som teraz. Aj napriek tomu som ho videl trikrát, lebo v tom kine dokopy nič iné nedávali. A tiež preto, že lístok stál 5 korún.
Ako vždy, niečo iné som ale chcel povedať. Do toho kina som chodil s kamošom, možno vtedy aj najlepším. Už mojim kamošom, pochopiteľne, nie je. Tak to už na tomto svete chodí. Náš vzťah teraz pozostáva z, ako sme s mamou minule skonštatovali, jedného kývnutia rukou raz za štvrť roka. To keď som doma a náhodou sa vidíme na ulici. Býva tam, kde vždy býval a pracuje jednu cigaretu odtiaľ. Neviem, či niekedy niekde bol a neviem, či je šťastný. Viem, že vyzerá rovnako ako pred desiatimi rokmi a chodí stále rovnakou trasou. Vtedy do školy a teraz do roboty.
Dobre.
Potom bola ešte iná doba. Čo-to som tu už o nej popísal a teraz len toľko, že sme každý hľadali svoje šťastie a boli sme presvedčení, že ho nájdeme. Že sa svet bude točiť podľa nás a ak nie, vybudujeme nový. V sedemnástich si to myslí kade-kto. Nový svet sme nevybudovali a ani sme všetci to šťastie nenašli, ale takto to už na tomto svete chodí. Úžasne múdra veta, asi ju budem používať častejšie.
A teraz je zase iná doba. Životy mojich priateľov a známych sa všetky vybrali istým smerom a nie každý z nich považujem za správny, ale zase kto som ja aby som niekoho posudzoval, však áno. Je to ale také trochu desivé zistenie - to vedomie. že niekoho život niekam smeruje a on, hoci by chcel, to už ťažko zmení. Niekto ho zmeniť ani nechce a niekto ho nezmenil nikdy. "Skús sa nato pozrieť z tej lepšej stránky", povedal som minule v jednom z rozhovorov o živote v situácii, keď som mal pocit, že to zaznie dobre. "A ktorá je tá lepšia stránka?" zaznela otázka a ja som nevedel, čo mám povedať. Ten človek vedel o čom hovorí. Už to tak proste na tomto svete chodí.
Aby som tento článok s nádhernou kruhovou štruktúrou nejako elegantne uzavrel, poviem vám, že som videl Nebo, peklo, zem, film, okrem iného, aj o hľadaní šťastia. Nepáčil sa mi a viem aj prečo, ale toto nie je recenzia. Predvčerom som zase videl Revolutionary Road. Tiež o hľadaní šťastia v živote. Páčil sa mi veľmi, akurát, že som po ňom na ten život nemal veľkú chuť. A viete, kto v ňom hral? Leo a Kate. Sú už trochu starší, ale to som aj ja. Odporúčam.
A len tak ná záver a rozptýlenie úryvok z dnešného programu Markízy: 21:35 Dokonalá vražda, triler, USA. 23:30 Sleduje ťa vrah, krimitriler, USA. 1:20 Zavraždená nevinnosť, triler, USA. Nájdite rozdiel.
