Keď sme sa na telesnej stavali podľa veľkosti, bol som vždy tretí od konca, predo mnou Peťo, za mnou Filip a Miňo. Stále som bol chorý. Raz napadlo toľko snehu, že sanitka, ktorá ma viezla do nemocnice nemohla vyjsť na hlavnú cestu. Z nejakého nevyvsetliteľného dôvodu si pamätám, že v ten deň Iveta Malachovská v telke moderovala Pioniersku lastovičku. To je tá moja už spomínaná pamäť na blbosti.
V nemocnici som bol veľa a často, napríklad aj vtedy, keď sme nemohli spávať kvôli hrmotu tankov. Rusi tentokrát našťastie odchádzali. Kadejaké zápaly, chrípky a angíny ma prenasledovali dlho, hoci čoraz zriedkavejšie. Prestali, keď som začal fajčiť. Nemyslím si, že je medzi tým akákoľvek súvislosť. Čo tým chcem povedať? Len to, že toto všetko bolo dávno.
Na základnej škole mi nešli ručné práce, ale pamätám si napríklad tiež ako sa trápim s nejakým nezmyselným stehom a v telke reční Miloš Jakeš. Prišívanie a zašívanie doteraz nechávam na ženy. Súdružka mi tesne predtým ako sa zo dňa na deň stala paňou učiteľkou a začala sa zdraviť „Dobrý deň" povedala, že neviem ani papier napoly preložiť. Neviem, čo je s ňou dnes, ale papier som sa skladať naučil. Bolo to dávno.
O dva roky neskôr som dostal päťku z vlastivedy, lebo som sa odmietol naučiť pasáž, ktorej približné znenie bolo asi takéto: Každé ráno sa státisíce pracujúcich električkami, autobusmi aj metrom s radosťou a úsmevom na tvári ponáhľajú do práce, aby svojim snažením prispeli k rozvoju nášho socialistického zriadenia. Vidíte, čaro nechceného. Nenaučil som sa ju a dodnes si ju pamätám. Z vlastivedy som mal potom mimochodom trojku a nezobrali ma na osemročný gympel. Bolo to dávno.
O ďalších pár rokov neskôr so mnou trieskala ranná puberta (a Detvy stáli deväť korún). Dôsledky boli asi takéto: Odmietol som sa naučiť goniometrické funkcie a dodnes ich ani približne neovládam, čo najmä na gymnáziu spôsobilo kopec srandy. Mal som dvojku z chovania, lebo som bol frajer a pravdepodobne som si ju aj zaslúžil. Od triednej som sa dozvedel, že nikdy neskončím gymnázium. Skončil som a trúfam si povedať, že jedno z tých lepších. Neviem, čo je s ňou dnes a je to jedno, lebo to bolo dávno
Na tom gympli nás nemčinu učila emancipovaná feministka. Nič proti emancipovaným ani feministkám, predchádzajúca veta slúži výhradne na charakteristiku postavy. Vravela, že nikto z nás nezmaturuje. Zmaturovali sme všetci, len ona medzitým odišla. Dávno.
Presne na tom istom gympli som ja konkrétne z bioly, fyziky alebo matiky (prípadne kombinácie uvedených) prechádzal takmer výhradne prostredníctvom komisionálnych skúšok. Ani neviem, koľko ich bolo a rátať ich nebudem, lebo o väčšine z nich doma nevedeli, ale na Facebooku by som mohol byť čestným predsedom skupiny „Kto nemal komisionálky, nevie o čom je gympel". Keďže matika a biola alebo fyzika boli na našej škole na maturitách povinné, celý ten čas som počúval o tom, že nezmaturujem. Zmaturoval som a to dokonca aj napriek tomu, že počas akademického týždňa sme sa stávali majstrami sveta v hokeji, čo učeniu veľmi nepomáhalo. Príbeh Ako Samo zmaturoval s vyznamenaním je každoročným bonmotom na našom triednom stretnutí. Neviem, čo je s tými, ktorí hovorili, že nezmaturujem a je to príliš dávno nato, aby som sa zaujímal.
Z galérie drobných katastrof môžeme náhodne spomenúť ešte nasledovné: mierne zdemolovaný byt počas neprítomnosti rodičov (Ježiš, to bol prúser, ešteže to bolo tak dávno) alebo vylúčenie zo štúdia (Ježiš, to bol ešte väčší prúser, ešteže tiež dávno). Jedna osoba o mne raz, a práve vtedy nato mala plné právo, povedala, že som zlý človek. Bolo to dávno, aj keď zo všetkých spomenutých udalostí najmenej.
Mal by som napísať, že sa odvtedy snažím žiť tak, aby to už o mne nikto nepovedal, ale nebolo by to presné. Istú dobu totiž trvalo, kým som sa vyrovnával s novými skutočnosťami, ktoré toto konštatovanie zavádzalo do vzťahu medzi mnou a tou osobou. Zhodou okolností opačného pohlavia. Po nejakej dobe, počas ktorej som sa prostredníctvom (prevažne) bieleho stolového vína zmieroval s uvedenými novými skutočnosťami, som sa teda potom rozhodol, že by bolo celkom fajn žiť tak, aby mi ľudia podobné škaredé veci nevraveli. Celé to obdobie bolo naozaj dávno. O chvíľu budem môcť začať tvrdiť, že sa dokonca nikdy neudialo a protirečiť mi bude iba tento článok. Kedykoľvek ho môžem stiahnuť.
Nuž, a keď som vám tu takto pekne porozprával o svojich hlboko súkromných zlyhaniach v rôznych sférach života, keď už tu vypisujem o veciach, ktoré by navždy mali zostať tajomstvami (a to sa tešte, keď začnem uvádzať mená!), načim by hádam bolo aspoň nejaké ponaučenie z toho celého vytiahnuť. Tak nech teda je:
Všetko, čo je v istom momente najdôležitejšou vecou na svete, sa raz stane len spomienkou. Smiešnou alebo smutnou, ale stále len spomienkou. Aj nad dvojkou z chovania sa s rodičmi už len usmievame. Ja trochu ospravedlňujúco a oni trochu výhražne, ale usmievame sa. Bola dávno.
