Preberali sme Hitlera, dlho sme rozprávali o Stalingrade, ale keď prišlo na Povstanie, dozvedeli sme sa iba to, že bolo, prebehlo a skončilo sa, zhrnuté v dvadsiatich minútach. O nejakom vojnovom štáte Slovákov ani pol slova.
Keď som končil gymnázium, v piatom ročníku sme zase preberali druhú svetovú a tentokrát učebnica nebola absolútne žiadna, pretože učebnica dejepisu pre stredné školy vtedy jednoducho neexistovala, ak ste pravda nechceli používať nejakú spred dvadsiatich rokov. Skončili sme pri tom Stalingrade, potom boli maturity, takže o Povstaní som sa už nedozvedel ani to, že vôbec bolo. O nejaký vývoj po druhej svetovej sme nezabŕdli ani raz.
V priebehu môjho vzdelávania sa proste dejiny nášho územia končili bitkou na Volge a dvoma vetami o nejakých partizánoch. Potom už nebolo nič. Neudial sa slovenský štát, víťazný február, menová reforma, šesťdesiatyôsmy, normalizácia, revolúcia. Ak by som sa o to sám nezaujímal, moje vedomosti by boli nulové, takto sú, čo sa týka Povstania, aspoň hmlisté. S tým zvyškom je to lepšie.
Tu ale nejde o mňa, lebo ja som beztak len vykorenenec. Dôležité je, aké vedomosti má môj ročník plus mínus pár rokov o tom, čo sa dialo v druhej polovici dvadsiateho storočia. Poslednú vetu by som mohol postaviť aj ako otázku. Aké?
Neviem, ale vychádzam z predpokladu, že ak aj ostatným bolo poskytnuté také vzdelanie ako mne, potom musia byť prakticky nulové, pretože tak, ako som sa ja nikdy nezaujímal o biológiu za hranicu popisu bunky, niekto, koho dejepis nezaujíma, asi nebude plytvať samoštúdiom tam, kde zlyháva škola. Lenže, nehnevajte sa, potom to aj tak vyzerá.
Včera poobede som prišiel z Varšavy. Večer boli pustené správy, na pol ucha som ich počúval a asi po pätnástich minútach mi napadlo, či to náhodou nie práve v tento deň nemá byť nejaký štátny sviatok nejakého Povstania. Mám teraz trochu zmätok v dátumoch, viete. Aj sa mi zdalo, že áno, aj som si povedal, veď v správach predsa nič nebolo, už aj o Cigánoch porozprávali a o Povstaní ani mäkké f, ak by to bolo dnes, dali by predsa reportáž hneď na začiatku. Tak asi zajtra, vydýchol som si, keď tu zrazu, davajho, dve minúty pred koncom krátka reportáž s veľa starými ľuďmi a kladením vencov. Tak predsa.
Dobre, ja viem, že s tým Povstaním to jednoduché nie je, ktokoľvek, kto napíše ako to bolo, narazí na nesúhlas časti a absolútny nezáujem absolútnej väčšiny národa. Ale jedno vám povedať môžem.
V tej Varšave tiež oslavujú povstanie, svoje vlastné. Bolo presne v tom istom čase, čiže aj výročie je rovnako okrúhle a v tom meste sa mu nevyhnete. Celé leto sú kultúrne akcie s ním spojené, fotoinštalácie, koncerty a výstavy. Píše sa o ňom v novinách, hovorí v televízii, rozoberá sa, čo sa vlastne udialo. Vychádzajú knihy. Á propos knihy. Keď som v kníhkupectve vyberal darčeky pre rodičov, lebo v našej rodine sú knihy najlepším darčekom, o Varšavskom povstaní ich tam boli tony. Nie plné poličky, ale celé oddelenie.
U nás sa uspokojíme s jedným dňom, v ktorý ešte aj prší a potom sa vrátime do nášho bežného, nehrdinského života. Došikujeme a potom odšikujeme čoraz menej pamätníkov, ktorí sa cítia zabudnutí, spravíme to, čo musíme, natočíme krátku reportáž a svet ide ďalej. Mrzí ma to a hoci patriot je asi tak posledný prívlastok, ktorým by som sa chcel hrdiť, nerozumiem tomu, prečo to tak je.
Vlastne rozumiem. My totižto o tom Povstaní dokopy nič nevieme, my o ňom vlastne ani nediskutujeme aby sme sa dozvedeli ako to bolo, nezaujímame sa. Korene treba hľadať tam, kde sa začína tento článok. V tom, že ak verzia, ktorú vám kedysi dávno podali, bola tak nechutne pokrivená, že sa jej ani veriť nedalo (pre starších), ak vám nikdy nikto o Povstaní nič nepovedal (pre mladších), nemáte vlastne čo oslavovať. Pripomenú si len tí, ktorí si pamätajú a tí, ktorí musia.
