Stane sa mi, že sa ocitnem v krajine, ktorej jazykomnehovorím a občas sú z toho zaujímavé situácie. A občas si zasepredstavujem sám seba, ako by som sa cítil na Slovensku súc turistomnehovoriacim po slovensky. Letisko Milana Rastislava Štefánika je na toako stvorené.
Tak napríklad včera. Pristávame a naletisku a okrem nás na ňom stoja ešte dve lietadlá Ryanairu a jedno AirSlovakia. Som z toho trochu mimo, netušil som, že Air Slovakia ešteexistuje. Zdalo sa mi, že najmenej trikrát skrachovali. Potom sa tovysvetľuje - je to charter do Hurghady. O chvíľu odlieta Ryanair doEast Midlands a v letiskovej hale je veľa Rómov. Sorry, ale smrdí tam.Predstavte si zahraničného turistu. Priletíte do hlavného mesta a čakávas prázdna odletová plocha a smrad. Väčšina stánkov je zatvorená.
Prvý krok po vyzdvihnutí batožiny - doprava na stanicu. Trošku problém,lebo očakávať od turistu, že bude mať drobných osemnásť korún, jetrošku naivné. Rozmieňam peniaze kúpou bagety. Dostávam naspäťpäťkorunáčku a dvacky. Doprdele. Takmer ospravedlňujúco sa vraciam začašníčkou a prosím ju, či by nebola taká dobrá a nezmenila midvadsiatku na desiatky aj napriek tomu, že na veľmi úhľadnom papierikumajú perom napísané, že peniaze nemenia. Presvedčil som ju. Alepredstavte si na mojom mieste zahraničného turistu.
Vychádzam z budovy a idem na zastávku. Nie jetam automat. Zahliadnem nápis (opäť na veľmi úhľadnom a výraznompapieriku, ešte k tomu v univerzálnom svetovom jazyku - slovenčine), žeho nájdem asi tridsať metrov vľavo. Chvalabohu, je tam. Síce otlčený,jednojazyčný a takmer s nečitateľným displejom, ale je. Stojí za mnouFrancúzka, tak jej ešte helfnem. Bus medzitým odišiel, počkám na ďalší.Prichádzajú ďalší Francúzi a hľadajú na tabuli na zastávke nejaké -hocijaké - užitočné informácie v cudzom jazyku. Už predtým som sivšimol, že to majú márne, tak prispievam svojim málom vedomostí oBlave. Nakoniec sa nejakou zhodou okolností objaví Kanaďanka, ktorá vmeste žije a sľubuje mi, že sa o nich postará. Sú vďační. Aj japoslúžim vďačne, ale predstavte si bezradného zahraničného turistu. Sámsi nepomôže.
Cesta mestom. Bus je za trizástavky úplne plný. Púšťam sadnúť dôchodkyňu. Francúzi strácajúkontakt s Kanaďankou, tak slúžim ako styčný bod. Medzitým niekomuďalšiemu neurčitej národnosti, ale hovoriacemu po anglicky,vysvetľujem, že áno, do Viedne chodia vlaky každú chvíľu. A áno, akbudete potrebovať, s lístkom pomôžem. Trošku ma uspokojuje pocithromadiacich sa dobrých skutkov a v duchu si hovorím, že aspoň trochuzachránim reputáciu. Či mesta, štátu alebo národa, neviem. Nechcem sana to pozerať očami turistu.
Vystupujeme nastanici. S obrovským potešením zisťujem, že vlak mi ide už o neceléštyri hodiny. Kupujem si lístok a pýtam sa, kedy budem v Poprade.Odpoveď nepočujem, lebo hlásateľka práve niečo hlási a pani za okienkommikrofón nepoužíva. Pýtam sa ešte raz, ale zase nerozumiem. Asi somtrochu debil, ale pýtam sa ešte raz a odpoveď je tentokrát stručnejasná. Teta vraví, že "o páááátej nééé". Pomáham ešte s lístkami doViedne a keď vidím, ako moji single serving friends odchádzajú, trochuim závidím. Obzerám sa po stanici a snažím sa pochopiť jej atmosféru.Pohľad turistu (ktorých je tu viac než dosť), si radšej aninepredstavujem.
Idem hore do čakárne, vyťahujemTimesy, ktoré som si kúpil ešte v Madride a chvíľu sa tvárim ako vážnyintelektuál. Prichádzajú mestskí a vyhadzujú bezdomovcov. Žeby príjemnéprekvapenie? Nie. Počas nasledujúcich dvoch hodín neprišli ani raz abezdomovci boli za desať minút späť. Dočítam noviny a schádzam dolu.Ešte hodinka. Hala je plná. Ľudia postávajú a posedávajú po schodoch.Obzerám sa po lavičkách. Ja viem, že to viete, ale ony tam NAOZAJ niesú. Nie celkom chápem. Spoznávam pár ľudí z lietadla. Majú nerozhodnývýraz polovičného úžasu a polovičnej hrôzy. Nečudujem sa. Po vestibulechodí predavač zajtrajších novín a už hodinu a pol vykrikuje"sobotňajší Nový Čas" . Obdivujem jeho hlasivky. Sadnem si na schodyvedľa páriku, ktorý identifikujem ako taliansky. Pomedzi nás sa poschodoch stacká opitý chlap s bicyklom. Vymieňame si pobavené pohľady.Sadne si k nám a zapáli si cigaretu. Ktovie, kde sú policajti. Obďalečpostávajú holohlaví chlapci a priateľsky na mňa pozerajú. Opätujempohľad, máme sa totiž úprimne radi. Potichu som vďačný za to množstvoľudí vo vestibule. Pri mojom vlaku už svieti číslo nástupišťa.Super. Aj päťminútové meškanie. Tiež super. Ako to robia, že vlakdokáže už vo východzej stanici meškať? Taliani idú do Vrútok, ktovie,ako sa cítia. Ja sa cítim tak, že som zase doma.
Myslím si, že nekritizujem bezdôvodne a dovolím si napísať pár veľmijednoduchých návrhov, ako vyriešiť niektoré problémy a zlepšiť dojem.Myslím si totiž, že musí byť pre cudzinca horší ako zlý. Ja na jehomieste by som intenzívne rozmýšľal nad jedným z tých vlakov, čo chodiakaždú chvíľu do Viedne.
1. V najideálnejšom prípadevybudovať metro. Odľahčilo by doprave, pomohlo životnému prostrediu azvýšilo by obrat niektorým švajčiarskym bankám. Nereálne.
2.V menej ideálnom, ale stále lepšom prípade zmeniť celkový systémdopravy z/na letisko a bežnú linku nahradiť autobusom, ktorý by stál naželezničnej a autobusovej stanici a na kľúčových miestach v meste. Snáďnie celkom nereálne.
3. V prípade ešte stále zlepšujúcom situáciu aspoň preinštalovaťautomat na lístky na MHD, ktorý je na letisku. Prijímanie bankoviek jednes už rutinou a natrieť ho by určite tiež nezaškodilo. Plussamozrejme vyznačit cestu k nemu viditeľnými a cudzincovizrozumiteľnými šípkami. Ľahko uskutočniteľné.
4. Aspoň troškuprestavať zástavku MHD na letisku, lebo pôsobí odstrašujúcim dojmom. Ajinformačná tabuľa by mohla obsahovať texty v angličtine. Ovládanieslovenčiny naozaj nie je povinnosťou. Jednoduché.
5. Rôzneoznamy ujednotiť do istého formátu - napísané perom na kúskupapiera nepôsobia naozaj dobre. A nezabúdajme pritom naangličtinu. (Mimochodom, všimli ste si, že prevažujú oznamy snegatívnym obsahom? Peniaze na drobné NEmeníme. Informácie NEpodávame.)
6.Osobám obsluhujúcim zákazníkov zaplatiť povinný kurz profesionálnejslušnosti. Slušnosť by síce mala byť prirodzená, ale v prípade potrebysa dá aj naučiť. Keď učím lyžovať, často sa mi nechce alebo jeklient neschopný, ale ani vo sne by mi nenapadlo dať mu to akokoľveknajavo.
7. Vyčistiť, preboha, stanicu. Musí sa to dať.Strávil som noc na autobusovej stanici v Glasgowe, ktorý má oveľaväčšie problémy s kriminalitou a sociálne slabými vrstvami, ale cítilsom sa tam oveľa bezpečnejšie a čistejšie. Ak je niekde napísané, že satam nemá spať, prečo tam bezdomovci spia? A ak je tam vstup bez lístkazakázaný, prečo tam vlastne sú? A prosím, naozaj prosím, dajte dovestibulu niečo, na čom sa dá sedieť. Schody sú síce zábavné, ale niestále a nie pre každého.
8. A najmä...uvedomme si všetci, že ajkeď je Slovensko krajina, ktorá má čo ponúknuť, ak bude prvý kontaktturistu s ňou taký, ako som zažil ja (a to som ešte domáci a tedatolerantnejší), tažko sa vráti.
