Štefan Hríb aj celý .týždeň mi lezie na nervy svojou neomylnosťou, dokonalosťou, morálnosťou, pravdovravnosťou a ešte mnohými inými -osťami. Dalo by sa ich vymenovať dosť. Čítaval som jeho patetické editoriály a cítil sa ako trpaslík, lebo som z každej vety cítil, že ja, čo ja, ale nikto z nás nie je ani z desatiny tak nepoškvrnený a zásadový ako ON. Len on. A pritom, dovolím si povedať, hoci k dokonalosti mám rozhodne ďaleko, s morálkou na tom nie som najhoršie.
Toľko prvá časť článku, v ktorej som si precvičil interpunkciu a zložené súvetia. Teraz môžem prejsť k pointe. Ak má Hríb v niečom pravdu, je to v tom, že táto krajina má strašne veľa chýb. Aby sme nato prišli ho síce nepotrebujeme, ale je dobré ako to niekto občas povie nahlas.
Strašne veľa. Až toľko, že neviem, či mám najprv spomenúť politiku, ekonomiku, spoločnosť, kultúru alebo šport.
Ak politiku, tak ktorú? Miestnu? Krajskú? Alebo (nedajbože) celoštátnu? Kradne sa všade, niekde viac, niekde možno aj menej, šikovne alebo aj nie.
Ktorú ekonomiku? Tú, ktorej sa kríza nedotkne a hoci sa jej už dotýka, aj tak sa nedotkne občana, lebo tak to proste je a nediskutuje sa o tom?
Spoločnosť? To mám váže písať o praktickej absencii občianskej spoločnosti, o takmer nulovom občianskom povedomí, o skoro neexistujúcej verejnej kontrole a žiadnej váhe, ktorú verejná mienka má?
O kultúre, keď jedna z jej teoretických nositeliek, vysoká, divá STV, mať hrdá slovenských synov, je hanbou a paródiou na televíziu?
O športe? O ktorom konkrétne? O hokeji? Či o futbale? Či cyklistoch, paraolympionikoch, lyžiaroch a čojaviem kto ešte ďalší mal na krku finančné kontroly?
Zoberme si to takto: ako mladý človek, ktorému nie je jedno kde a za akých podmienok prežije svoj život, mám tri možnosti
a) Podľa hesla „V novinách písali, že alkohol škodí. Prestal som čítať noviny.", sa na všetko vykašľať, nesledovať správy ani tlač, nevoliť, nezaujímať sa a tváriť sa, že nech sa deje čokoľvek, všetko je to normálne.
b) V duchu vznešenejšieho citátu, ktorý mi ale teraz nenapadá, si povedať, že sa nato predsa vykašľať nemôžem, že táto krajina má naviac, že, keď už nič iné, budú tu jedného dňa vyrastať moje deti. Môžem nejako prispieť k tej snahe o niečo lepšie, bojovať s byrokraciou, nenechať sa znechutiť a veriť, že možno jedného dňa bude Slovensko lepším miestom pre život.
c) Zbaliť sa a vypadnúť. Krátko a jednoducho. We gotta get out of this place. The Animals, tuším.
Viete, mávam také obdobia. Kedysi som prisahal, že na Slovensku žiť nebudem, presne z tých dôvodov, ktoré som napísal. Potom zvíťazila zodpovednosť, trochu aj chuť, trochu možno pohodlnosť a najmä halušky, kofola a horalky. Dobre, povedal som si, budem žiť tu, veď predsa len. A teraz?
„Balim a odchadzam s frajerom do Edinburghu. Zla vlada, zly prezident, zli ludia, zla krajina, zle vsetko, chapes." Takúto správu som minule dostal a hoci s ňou až tak celkom nesúhlasím, s dvoma z piatich bodov určite.
„Nie na to Slovensko, ktoré je teraz", povedala mi moja skoro sestra, keď som sa jej pýtal, či sa chce vrátiť.
„A to sa naozaj nič nestane?!" - otázka našej poľskej lektorky, keď sme jej vysvetľovali celý ten príbeh okolo nástenkového tendra. Čo mi, mimochodom, pripomína, že som videl niektoré z tých faktúr a 1600 korún bez DPH za hodinu konzekutívneho tlmočenia je taká premrštená suma, že mi aj prirovnania dochádzajú.
Teraz mám vážne pocit, že sa tu zle dýcha. Premiér nenávidí všetkých, lebo všetci sa proti nemu spikli, Zala kričí na Csákyho „veď čo je to za strana, to SMK, veď to je MAĎARSKÁ strana", Slota má nový McLaren a nič sa nedeje, prezident čučí v Prezidentskom paláci odkedy ho zvolili a nič (radšej) nepovie. Stále menej sa mi tu páči a nie je to len preto, že takmer všetci moji kamaráti žijú v zahraničí a nie, väčšina tam neumýva riad. Súvisí to aj s tým, že sa nato fakt môžem vykašľať. Zbalím sa a odídem niekam, kde mi drzo a priamo pred očami nebudú každý deň kradnúť milióny a ešte to aj zakrývať neuveriteľnými verbálnymi zvratkami. Mám len jedny nervy. Je mi jasné, že Slovensko za mnou plakať nebude, lebo, priznajme si, nevyzerá to tak, že v dohľadnom čase vymyslím liek na rakovinu, ale na tom ani nezáleží. Budem mať pocit, že som spravil pre svoj život správne rozhodnutie.
A viete, čo je na tom všetkom najsmiešnejšie? Že už aj Poľsko, to Poľsko, z ktorého radšej odišli milióny, to Poľsko, v ktorom mama kúpila nočnú lampu za banány a z ktorého si pamätám prázdne regále v obchodoch, sa mi zdá byť lepším miestom pre život. Možno sa jedného dňa stretneme v Krakove, priatelia.
Takto sa cítim, žiaľbohu. Dostal som to zo seba, chvalabohu. A niekedy naozaj chvalabohu, že žiaľbohu.
