Pred rokom som napísal o svojom zážitku zo zápasu s Poľskom. Pozeral som ho s Anjou. Anja je Slovinka a mal by som napísať, že po včerajšku so mnou už futbal pozerať nepôjde, lenže pravda je taká, že Anja má celý futbal úplne niekde a vtedy so mnou šla len preto, lebo tam bolo lacné pivo. Alebo malo byť, ale to všetko a viac sa dozviete až keď si článok prečítate.
Každopádne som teraz čakal niečo podobné, hlavne keď som vošiel do krčmy, tá bola plná futbalových fanúšikov a všetci vieme ako taký priemerný, len trochu razantnejší, futbalový fanúšik vyzerá. V duchu som vypracoval plán o góle v piatej minúte nadstaveného času, po ktorom začnem kričať góóóól a Slovenskóóóó a simultánne vyšprintujem z krčmy von a nezastavím sa až kým nebudem v bezpečí svojho vchodu, v ktorom je na stene nastriekané Wolny Tybet. Inak sa tam býva výborne.
Namiesto toho to všetko nabralo veľmi odľahčenú atmosféru, to keď sme uvideli ihrisko. Smiali sme sa ako jeden. Teda ja som tam aj iba jeden bol, ale zatiaľ som sa neprezradil.
Potom sme sa smiali nad tými bláznami, ktorí tam dobrovoľne prišli zmrznúť. Potom sme sa smiali nad tým, že nevidíme loptu. A potom sme sa smiali, keď si chlapík dal vlastný gól. Ježiš, to bola sranda. Nikto nevidel loptu, len zrazu, davaj ho, vinkel, ja som sa nestihol radovať, oni nestihli nadávať, stihli sme sa len smiať a mávnuť rukou.
Vtedy niekedy som sa pristihol pri myšlienke, že už len osemdesiatsedem minút a postúpime. Čo bol pravdepodobne aj moment, keď ma pri tej šialenej myšlienke prvýkrát oblial studený pot.
Zvyšok polčasu som strávil v súdružskej debate. Loptu vidieť nebolo, tak som sa orientoval podľa toho, kde bežali hráči. Moja národná identita bola prijatá s ľahkosťou aj skriňovitým chlapíkom v mikine Lonsdale a jazvou na čele. Nikto nič nehral, bolo to nula jedna po viac než vtipnom góle pred prázdnym hľadiskom v bezvýznamnom zápase, vyzeralo to bezpečne, tak prečo by sme si spolu aj pivo nedali, že áno. Niekto povedal, že by pokojne mohol odpískať aj koniec zápasu a ja som vrelo súhlasil. Ako jeden, čo som stále bol.
Lenže potom prišiel druhý polčas.
Cez prvý si to ušľapali, takže aj loptu bolo občas vidno. S dôrazom na občas a nie na loptu. Poľský komentátor mal stále hlas v polohe Karola Poláka alebo meditujúceho chameleóna a to si píšte, že meditujúci chameleón je vec pomerne stagnujúca. Furt sme sa družne bavili o tom ako nám v tej Afrike bude príjemne.
Zrazu sa to ale z vyrovnaného a k želanému výsledku smerujúceho pokojného zápasu zmenilo na drámu. Odkopávali sme lopty kam prišlo a stále ju zobral nejaký Kuba Błaszczykowski alebo niekto jemu podobný, proste celkom zjavne Poliak.
Zrazu oni mali šance, ja som sa pristihol pri tom, že fajčím tretiu cigaretu za polčas a to ešte neprešlo ani dvadsať minút, zrazu začali povzbudzovať, lebo ich mančaft strieľal viac ako svojho času Robko Semenník, nech mu je práca ľahká. Zrazu som si začal uvedomovať, že postup je prakticky na dosah, že nám reálne hrozí a na emočnej stabilite mi to nepridalo.
Zrazu som bol SLOVÁK a nie Slovák, zrazu bol Mucha v našej bránke pre mňa svätý a pre nich všetko možné, len nie to. Odkopávali sme, Janko Kozák na chvíľu prešprintoval nejakého obrancu, ale to svedči skôr o obrancových kvalitách ako o Jankových, tiež mu daj, pánbožko, ľahkú prácu, keď raz skončí s futbalom.
V päťdesiatej piatej minúte som sa prvýkrát pristihol pri tom, že pozerám na čas. Potom v päťdesiatej šiestej. Ďalej to rozpisovať nejdem, lebo slovenské číslovky sú ukrutne dlhé, ale čas som mal permanentne pod kontrolou.
Zapálil som si cigaretu, nech sa nato nemusím na desať sekúnd pozerať, šiel som na záchod a útrpne som veril, že nezačujem góóól, pozrel som sa na telefón, nikto mi nepísal, ale aj tak mi to zabralo tri sekundy a potom som len pozeral. A posúval čas. A posúval. A hľadal na obrazovke loptu. A trpel som. Fest. Fakt. Tá myšlienka kvalifikácie ma čoraz viac desila a čoraz menej tešila.
V podstate neviem, čo sa dialo celý zápas, lebo jediný, kto videl loptu bol asi komentátor. Občas. Malo to aj svoje výhody, lebo každú poľskú šancu som zaregistroval až keď sa skončila a to rovno s informáciou, že z nej nebol gól.
Z rovnakého dôvodu vám nepoviem, čo sa dialo posledných päť minút, ale niečo sa diať muselo, lebo uplynuli. Na ich konci som nevidel dojatého Vlada Weissa, ani starého ani mladého, lebo to proste vypli.
Pre Poliakov tento zápas mal význam, ktorý dokonale vyjadrili svojou účasťou na ňom. Aspoň komentátori, a to musím povedať, nám priali. Spomenuli od radosti podskakujúceho slovenského kolegu a mohli myslieť jedine Marcela Merčiaka. Ani africké zaklínadlo mi nebolo dopriate, ale vraj bolo úžasné.
Ako vravím, všetci sme si to predstavovali inak, na Tehelnom Poli, vlajka, fanúšikovia a tak ďalej. Nakoniec sa to stalo v Chorzowe, vlastným gólom v snežení, pred prázdnymi tribúnami a so žltou loptou na bielom podklade Tam sme to dobránili, doodkopávali a odpluhovali do Afriky.
Na veci to našťastie nič nemení a aj tak, koho by to bolo napadlo, keď Stano Šesták či Artur Boruc či kto to bol, dal za minútu tie naše dva góly, ktoré celú kvalifikáciu úplne zmenili. Môžete oslavovať a nato, že sme vyhrali vlastným gólom v snehovej víchrici pred prázdnym štadiónom si už nikto nespomenie, presne tak ako si už teraz nikto nepamätá meno toho nešťastného obrancu.
Oslavujte, kým vám všetkým nedôjde, čo to znamená. Ja vám poviem čo. Musím osem mesiacov čakať. Musím celý ten čas sledovať, či Šesták dáva v lige góly, či sa Hološko uzdravuje, či Hamšíka už konečne predali a malého Vladka aj v klube postavili. Musím odtrpieť prípravné zápasy. Čakať na vylosovanie skupiny. Čakať na nomináciu a potom ju skritizovať. Musím sa obávať o všetko od kopačiek k dresom a od Tatier k Dunaju. To sa obávam aj tak, ale neodbočujme.
Každopádne,vy v tom vidíte nejakú radosť? Ja nie. Tak vy sa radujte, ja si idem trpieť. Alebo skôr potrpievať, bude to dlhodobý proces.
