Tak všetci sedíme na druhom poschodí popradskej železničnej stanice, každý so svojou batožinou, pripravený vydať sa na tú svoju cestu do Bratislavy, lenže cesta sa ešte ani nezačala a vlak už 30 minút mešká. Tridsať minút nie je nič oproti pol metru vody v dome, beriem to tak, idem na záchod a cigaretu.
Železniční policajti postávajú v skupinke na prvom poschodí, nič sa im nechce a ani nič nerobia, je predsa nedeľa. Je navyše aj horúco a ani mne sa nič nechce. Vraciam sa naspäť na druhé poschodie, opäť som členom anonymného davu Bratislava. Spoznáte nás podľa toho, že máme kúpené veľké fľaše minerálky a ešte podľa toho, že si jeden druhého v tom dave nevšímame. Sme každý sám za seba. Dav Bratislava ako každú nedeľu.
Po stanici sa prechádzajú skupinky mladých. Neviem prečo to robia, možno nevedia, čo iné by v nedeľu robili, tak robia práve toto. Ako každú nedeľu. Prejdú sa po nástupišti, potom stoja pri schodoch a sledujú prichádzajúcich ľudí. Presne rovnaké skupinky som vídaval, keď som ešte bol na strednej. Spoznali ste ich podľa toho, že hodiny pozerali na eskalátory. Eskalátory boli vždy štyri, vtedy fungovali aspoň dva a dnes žiaden. Zato je stanica skoro úplne zrekonštruovaná.
Hlásia nové meškanie. Štyridsať. Pán vedľa mňa niekomu volá, že to lietadlo asi nestíha. Rozmýšľam, čo mám robiť ja. Ostatní nerobia nič. To je tá skvelá vec na slúchadlách. Keď ich máte, nemusíte robiť nič a môžete si žiť vo vlastnom svete. Veď vravím, spoznáte nás podľa toho, že si jeden druhého nevšímame. Je nedeľa a vážne horúco, tak nakoniec ani ja nerobím nič.
Z lavičky vedľa mňa vstáva Cigán. Mladý, špinavý. Keď som bol na tej strednej, stanica ich bola plná. Niektoré veci sa proste nemenia. Stojí, kolíše sa, pozerá niekam, smerom do nikam. Pri tvári má priloženú handričku. Potom sa pomaly, veľmi pomaly poberie niekam preč.
Je nedeľa, je horúco, všetci ideme do Bratislavy a vlak mešká. V dave menom Bratislava každý sám za seba plus jeden fetujúci Cigán, lebo niektoré veci sa nemenia. A policajti na prvom poschodí.
