Ale späť. Pozerám len futbal a možno ešte tak raz ročne Smotánku a keď tá skončí, ocitnem sa v stave prudkého šoku. Vynárajú sa mi v mysli otázky o smerovaní sveta, Slovenska, Markízy a Nového Času. O smerovaní Smeru sa mi otázky v mysli nevynárajú, lebo viem, že smeruje naproti kríze.
Nuž ale bola prestávka medzi zápasmi, asi polhodinová. Nova Sport zaradila poker, ktorý som sa tristokrát naučil a tristokrát zabudol hrať. Prepol som na Markízu, nie, neviem prečo a áno, viem, že si zato môžem sám. Na Markíze, matke všetkých pondelkových až nedeľňajších večerov strávených hľadením do tváre toho modrookého na ježka a tej modrookej nie na ježka, lebo ako by to vyzeralo, hľa, hľadím do tváre Brendy.
Cestujem v čase, som v šiestej triede, platonicky ľúbim Evku a prejavujem jej to tým, že ju mlátim atlasom po hlave. Sedím na nemčine a v Jume prekladám článok o tom pamätnom seriáli, ktorý sme pozerali všetci alebo teda aspoň tí, ktorí to mali dovolené. Kto si nepamätá, ten nežil. Dobre, lenže to bolo pred asi pätnástimi rokmi a nijako to nevysvetľuje, prečo aj dnes, keď už máme Schengen, NATO a euro, sa okrem našej vlády nájde ešte niekto, kto nás chce vrátiť do minulosti.
Potom sa to vyjasňuje. Toto nie je to staré, to je to nové. Background story zmenili, na politickej korektnosti a výstrihoch pridali. Len tá Brenda a ešte pár zúfalcov vrátane kaprovitookej Donny, pre ktorých vrchol kariéry prišiel hneď na jej začiatku, sa tam ešte furt presúša. Je to trápne a je to aj smiešne, ale trápne je to predsa len viac. Brenda, ktorej by podľa môjho skromného odhadu už malo ťahať na štyridsiatku, sa furt presúša v šatočkách po high schoole.
Stále ostáva aj Pete´s Peach Pit, či ako sa volalo to umelinové miesto, kde sa už vtedy nefajčilo a vlastní ho ten istý týpek. Ani úroveň a zápletky sa nezmenili, aspoň podľa toho, čo som videl za tých asi pätnásť minút. Tri páriky stihli mať vážny rozhovor.
V jednom Hispánec so slobodnou násťročnou matkou riešil, či ona náhodou ešte stále nemiluje milionára, ktorý je otcom jej dieťaťa a poviem vám, že tento vzťah nemá perspektívu, lebo keby bolo na mne, vybral by som si určite toho milionára a nie príslušníka nejakej menšiny
V druhom blondína nevedela, či miluje blondína a potrebovala si to rozmyslieť, porozmýšľala minútu, pozrela sa mu do očí, uvidela niečo, možno to fáro, na ktorom prišiel, začali sa bozkávať, dilema sa vyparila a hrala trochu romantická a trochu moderná hudba.
V treťom mali partneri vážny rozhovor a ja som si povedal, áno, toto sú tí dvaja, tí intelektuáli, ktorí majú miesto v každom seriáli, toto je tá rozmýšľajúca mládež. Určite nesexujú, ale zato po večeroch počúvajú Rachmaninova, čítajú Pessou, diskutujú o kríze hodnôt a love veľrýb. Vedia, čo je správne a za svoje presvedčenie by spravili všetko, pravda okrem boja v Iraku alebo Afganistane, lebo všetko má svoje medze a nato sú predsa len iní, menej inteligentní. Ale zase tí menej inteligentní možno sexujú.
Celá rozkošnosť končila rozhovorom bieleho otca s čiernym synom. Dedukujem, že je adoptívny, z čoho ďalej dedukujem, že práve on bude ten bad boy, ktorý sa v ďalšej sérii zvrhne, bude brať drogy, pravdepodobne marihuanu a to dokonca dvakrát, prestane s tým však, kým bude neskoro, všetci mu prepáčia a budú sa mať ďalej radi, budú bohatí a chrupy budú svietiť len taký fukot. Beverly je predsa šťastný seriál, kde si všetci o všetkom promluvia a každý má každého rád, lebo všetci spolu sú a každý za seba je dokonalí. Proste si nemajú čo závidieť.
Ale presne toto ma mätie.
Keď som bol na strednej, niektoré moje spolužiačky mali napríklad nadváhu alebo nejaké tie vyrážky. Tie som mal aj ja, aby sa nepovedalo. Slnko nie vždy svietilo, občas pršalo a dakedy aj snežilo. Auto mala iba Ala, aj to až na konci a bol to starý Forman, v ktorom nás raz policajti zastavili, či nepašujeme zbrane. Nikto nemal prachy na najnovšie oblečenie a každému to bolo jedno, namiesto na šejky sme chodili na pivo do pomerne dosť veľkých pajzlov a napríklad ja som nikdy nemusel riešiť či si mám vybrať Betu, Bibu alebo Bobu, najmä preto, že tri baby sa o mňa nikdy nebili.
V Amerike je to všetko fest ináč. Všetci majú svojho psychológa aj dermatológa, dievky sú driečne a chlapi švárni, uši majú čisté, figúry štíhle a každý chce každého. Ak by cez obrazovku prebehol David Hasselhof a vrhol sa do vĺn, uveril by som, že pozerám Baywatch a rozdiel by som si nevšimol, bo aj tam boli všetci fest naj, hoci suverénne fest najviac naj bol Hobby.
A co dál? Nič. Bol to taký príjemný a zábavný návrat do minulosti. Určite príjemnejší ako ten, čo sa plazí vieme skade. A teraz, ak dovolíte, futbal.
