História na dlani: Michael Wood - The Story of England
Paperback, ktorý sa mi dostal do rúk vo Varšave náhodne medzi množstvom ďalších rovnakých. Paperbacky splývajú, ale toto je bez zveličovania krásna kniha, ktorá na príklade jednej dediny v strednom Anglicku vyloží históriu celej krajiny od Rimanov až po dnešok. Krok za krokom, storočie za storočím (neskôr pomalšie), meno za menom a to z jednoduchého dôvodu.
V Kibworthe sa už v rímskych časoch nachádzali roztrúsené hospodárstva, neďaleký Leicester bol významným spoločenským a obchodným centrom. Cestou v názvosloví alebo vo vykopávkach svoje stopy zanechali Kelti aj Vikingovia, Anglovia, Sasovia a Jutovia. Skutočná história sa však v Kibworthe začína takpovediac nadvakrát a na tomto mieste sa začína krátka exkurzia do histórie.
Keď v roku 1066 Viliam Dobyvateľ zvíťazil v bitke pri Hastingse a dobyl Anglicko, ocitol sa v cudzej krajine. Tá krajina hovorila iným jazykom a ku svojim novým vládcom prechovávala to, čo dnes jemne označujeme slovom averzia. Aby o nej Viliam získal aspoň aký-taký prehľad, rozhodol sa pre veľmi detailný súpis všetkého, čo sa v nej nachádza. Tento súpis známy ako Domesday Book je prvým dôležitým zdrojom poznanie (nielen) pre túto knihu. Druhým dôležitým dátumom v histórii Kibworthu je rok 1270, kedy sa stal lénom Williama Mertona, zakladateľa Merton College v Oxforde. V tamojšej knižnici sa práve vďaka tomu zachovali každoročné súpisy od tohto roku až po dnešok. Vyše sedemsto rokov neprerušenej histórie.
Môže to znieť triviálne, ale tieto kroniky sú neoceniteľným pokladom, lebo ak existuje spôsob, ako históriu priblížiť, je to práve na takýchto príkladoch. Kniha je zaľudnená skutočnými ľuďmi spred sedemsto, tristo aj sto rokov a tí ľudia majú mená a osudy, ktoré možno nasledovať. To je skutočne vzácna vec. Vieme, že v dedine žil v 16. storočí chronický kverulant John vedomý si svojich práv, historický prototyp otravného suseda a sledujeme aj osud rodiny, ktorej členovia sa za sto rokov stali významnými londýnskymi kupcami. Cez Kibworth prejdú epidémie moru a hladomory, občianske vojny aj náboženské nepokoje, prvá a druhá vojna. A potom sa táto skvelá kniha končí.
Ako nám Fifa ukradla futbal: Andrew Jennings - Foul! The secret world of Fifa.
Je to také jednoduché vysvetlenie, že musí byť zaručene nepravdivé. Podľa neho sa z púští Arábie do európskeho futbalu dovalili šejkovia (všetci moslimovia a to určite nie je náhoda) a ovládli ho. Do niekoľkých šťastných klubov napumpovali miliardy petrošekelov a nakúpili najlepších svetových hráčov, zaplatili im kráľovské honoráre, aby im vyhrali tituly a táto taktika im našťastie skôr nevychádza ako vychádza. Skrátka, za všetko môžu Arabi a ich invázia v druhej polovici nultých rokov dvadsiateho prvého storočia.
Tomu, že sa celé pokrivenie futbalu do dnešnej podoby odohralo o niekoľko desaťročí skôr, sa venuje investigatívny novinár Andrew Jennings. Vychádzajúc z toho, že sa Fifa jeho knihu snažila zakázať a autora zažalovať, sa venuje dobre. Začiatok tej veľkej krádeže umiestňuje okolo roku 1970, kedy si ľudia z čela Adidasu uvedomili, že sa to všetko dá robiť nejako inak a lepšie a všetci môžu byť šťastnejší. Rozumejte bohatší.
Kniha je plná bizarných príbehov, napríklad o milenke jedného z funkcionárov, ktorá sa na kongrese na jeden deň stala prezidentkou jamajského futbalového zväzu, keď ten pôvodný prezident odmietol hlasovať tak, ako sa od neho očakávalo. Meno aj pohlavie si nechala. Detaily. Hovorí o Afričanoch, pre ktorých je funkcia kľúčom k blahobytu a ich hlas na predaj. (Čudujete sa?) Hovorí aj o Európe, aby sme si nemysleli. O daňových únikoch, o kšeftovaní s vysielacími právami, o machináciách s peniazmi, o tom, ako staručkého Nelsona Mandelu vláčili po Karibiku, len aby Juhoafrická republika získala majstrovstvá sveta, ktoré získala.
Ani obrazovka neznesie všetko, papier to však zniesol a preto je rozumné túto knihu si prečítať. Okrem iného totiž pomerne jasne vysvetlí, prečo sa majstrovstvá sveta v roku 2022 budú konať v Katare, minikrajine, ktorá nemá nič. Nemá tradíciu, kvalitu, nemá jediného hráča, ktorého by ste poznali, ani ligu, ktorá by stála za zmienku. Koľko toho o katarskom futbale viete okrem toho, že sa tam chodí kopať na dôchodku? Koľkokrát sa kvalifikoval na majstrovstvá sveta? Odpoveď je nula, kľúčové však je, že má púšť a uprostred nej budú stáť veľkolepé štadióny, na ktorých sa budú v obrovských horúčavách za loptou naháňať hráči. Odtrhnutí od svojich fanúšikov, toto budú zaiste najveľkolepejšie a najhoršie majstrovstvá sveta v dejinách. Aby to tých hráčov aspoň nezabilo, plánujú ich presunúť z leta na zimu. Nejde totiž o majstrovstvá, ide o Katar a jeho peniaze. S pozdravom, vaša Fifa.
Keď všetko do seba zapadne: John Irving - Modlitba za Owena Meanyho
Päť najobľúbenejších kníh mám zoradených bez poradia a toto je jedna z nich. Práve preto je ťažké o nej niečo napísať, začnime teda z úplne inej strany: John Irving má niekoľko tém, ktoré sa v jeho knihách opakujú a robia to dokonca tak často, že si vyslúžili samostatné heslo na Wikipedii. Patria medzi ne trpaslíci, smrť matky počas deja, zvláštne sexuálne zväzky, Viedeň, Nové Anglicko alebo oboje, ale napríklad aj medvede (?) Freude, Freude, vždycky na tě dojde, povzdychne si jedna česká báseň.
Modlitba za Owena Meanyho je komplexná kniha, ktorej hlavným hrdinom je trpaslík hovoriaci zásadne veľkými písmenami a sám seba označujúci za Boží nástroj. Owen Meany je pre mňa tiež jeden z najrozporuplnejších knižných hrdinov vôbec. Počas celej knihy - a že je dlhá - som sa nevedel rozhodnúť, či ho milujem alebo nenávidím, iné možnosti do úvahy neprichádzali. Nakoniec zvíťazila prvá, ale len tesne. Rovnako pútavý ako hlavná postava je aj dej.
Kniha je totiž hrubá a počas celého čítania je prítomný pocit, že autor ju skladá a rozvíja. Čitateľovi poskytuje náznaky, stavia stavevnicu, buduje v ňom očakávanie. Ide o odmenu. To očakávanie je hnacím motorom, tá otázka, ako sa to všetko skončí, je dôležitá, bez nej by tých šesťsto strán nestálo za to. Nikto by ich nečítal, lebo šesťsto strán neprečítate len preto, že o nich Samo Marec napísal. Ten prísľub, že bude čitateľovi nakoniec dopriate pochopenie, prečo sa všetko odhráva práve takto, je kľúčový.
A potom ten magický moment nastane, ozve sa klik, ktorý je takmer počuť v realite. Na úplnom konci do seba celá skladačka zapadne, všetko, čo ste stovky strán a niekoľko týždňov chceli pochopiť, začne dávať dokonalý zmysel, úplne potichu a nenápadne. Je to silný pocit a preto je Owen Meany výnimočná kniha. Pekná, taká, ktorú prečítať je dôležité. Ak by Owen naozaj existoval, bol by hrdý na to, čo z neho autor spravil. Presne takto to autor plánoval a už len preto, že takýto príbeh dokázal vymyslieť, si zaslúži uznanie. Menej je niekedy viac a tak už le toľko: Modlitba za Owena Meanyho obsahuje múdre myšlienky. Tu je moja najobľúbenejšia:
God is not a proven right-winger.
O mesiac:
Lars Saabye Christensen - Poloviční bratr
Jozef Karika - Na smrť II.
Alessandro Baricco - Barbari
A možno ešte jedna a možno úplne iné
