Na úvod sa ich spýtam kto sú, čo robia a čo by robiť chceli, to aby som vedel, s kým mám do činenia. Občas sa ich spýtam, koľkí z nich vidia svoju budúcnosť mimo Slovenska a potom tajne dúfam, že všetci tí, ktorí sa prihlásili, aj naozaj neodídu. Sú tam dobrovoľne, sú to tí, ktorí chcú niečo robiť, inak by sa predsa neunúvali, keď sa ich však spýtam, koľkí z nich sledujú spoločenské dianie, aj z nich sa prihlasí len zlomok. Malý zlomok. Nemáme čas, povedia, tak sa ich spýtam, či si myslia, že v budúcnosti budú toho času mať viac. Nevedia, ale ja im to vždy poviem: nebudú.
Potom však prekleniem a na tieto účely som si onehdá aj powerpointovskú prezentáciu pripravil, hoci skôr preto, aby som ja sám nezabudol, čo im to vlastne chcem povedať. Rozprávam im o tom, prečo blogovať má zmysel a čo sa tým dá dosiahnuť.
Bez hanby začnem od seba. Blogoval som sotva dva mesiace, keď mal môj odbor problém s akreditáciou magisterského štúdia a to aj napriek tomu, že všetky náležitosti boli splnené. Spis však ležal vtedajšiemu ministrovi na stole celé mesiace a nič na tom nevedel zmeniť vedúci katedry, prodekan, dekanka a tak ďalej a tak vyššie. Napísal som článok, v ktorom som to všetko zhrnul, prelinkoval a zdokumentoval, hoci primárne nie kvôli túžbe zachrániť slovenské vysoké školstvo, skôr preto, že som (bol) človekom lenivým a školu sa mi jednoducho meniť nechcelo.
Ten článok nebol najlepší, nebol najčítanejší, nemal dokonca ani žiadnu karmu, ktorá by stála za reč, ale ďaľší deň dopoludnia mi volali z novín. Článok si prečítali a keďže všetko bolo, zdá sa, presne tak, ako som napísal, chceli zo mňa spraviť hlavného hrdinu článku. Jedna z tých ponúk, ktorá sa neodmieta. Rozlúčili sme sa s tým, že kvôli stanovisku skontaktujú ešte ministerstvo a hneď potom môžem vystúpiť ako poškodený študent.
Nikdy sa to nestalo. Ministerstvo žiadne stanovisko neposkytlo, namiesto toho som sa o pár hodín pri ďalšom telefonáte z novín dozvedel, že môj odbor akreditáciu dostal. Problém, ktorý sa ťahal mesiace, sa vyriešil za necelých 24 hodín a to bolo výborné, lebo som mohol pokojne zoštátnicovať, potom sa pobrať do Krakova, Varšavy a ešte raz do Krakova. Nebyť článku, zrejme by to tak nebolo.
Toto tým študentom teda poviem a keďže sám sebe slúžim len ako šikovný mostík, menujem ďalej: spomeniem Radovana Bránika, ktorý podobných problémov vyriešil množstvo, Vlada Schwandtnera, Natáliu Bláhovú a ďalších. Keď ich chcem pobaviť, spomeniem, že preblogovať sa dá aj do parlamentu a potom to zhrniem - je síce nepríjemné, že na Slovensku množstvo vecí nefunguje tak, ako by malo, práve blog je však spôsobom, ako na ne upozorniť, pretože štandardné médiá jednoducho nemajú kapacitu, aby ich všetky pokryli.
Blog je skvelým spôsobom, ako upozorniť na lokálny problém alebo problém jednotlivca, stačí jeden článok a nemusia sa oň zaujímať ani noviny. Môj problém so školou sa odohrával ešte v blahých časoch pred Facebookom, ale práve ten dnes slúži ako jeden veľký word of mouth, na ktorom si ľudia posúvajú informácie a už len masové šírenie stačí na to, aby dotknutá firma/organizácia musela zareagovať. Aj preto sa o dianie okolo seba oplatí zaujímať, poviem im na záver a dúfam, že som to demonštroval dostatočne.
A potom je tu ešte druhá, pozitívnejšia a radostnejšia stránka blogovania: nikdy nebolo jednoduchšie upozorniť na niečo, s čím je človek spokojný. Pred niekoľkými týždňami som tu vytiahol maďarskú gastrokartu a napísal článok o tom, ako si predstavujem dobrú reštauráciu. Vychádzal som z konkrétnej budapeštianskej skúsenosti a hoci meno reštaurácie nebolo podstatné, v závere článku som ho uviedol. Predstavil som si ideálny prípad, v ktorom ho niekoľko ľudí zoberie ako odporúčanie, lebo som presvedčený, že ak niekto k svojej reštaurácii pristupuje s láskou a k jej návštevníkom ako ku hosťom, jednoducho si zaslúži, aby sa o tom ľudia dozvedeli.
O to viac ma teší mail, ktorý som pred niekoľkými dňami dostal:
Ahoj Samo,
cez vikend sme boli v Budapešti a navstivili Hoppa!, viac-menej na tvoje odporúčanie. Všetko sedí presne ako si písal, naozaj milé prekvapenie. Hovoríme maďarsky a boli sme poslední hostia, tak sme sa chvíľu rozprávali s majiteľom, som chválila, vravela mu, že sme prišli na blogové odporúčanie a trocha sme hovrili aj len tak o ničom.
Tvoj článok má zdieľaný na svojom Facebooku - hoci nerozumie ani slovu. Povedal, že odkedy je ten článok na svete, tak prídu denne minimálne dvaja ľudia zo Slovenska, ktorí ho čítali (alebo dvaja, čo sa priznajú). A ďalšie referencie mu pribudaju ako huby po daždi. Bol z toho celkom dojatý a ja som sľúbila, že ti to napíšem.
Mám ti odovzdať srdečné pozdravy, bude veľmi rád, keď sa ešte zastavíš hocikedy, keď budeš v Budapešti. Myslím, že si trocha pohol jeho svetom a vyzeral, že je za to úprimne vďačný.
Ja som vďačná za skvelý tip a príjemne strávený večer.
Pekný deň!
No a preto má blogovanie zmysel tiež.
Mail uverejnený so súhlasom autorky.
