I.
Začalo sa to a potom to plynulo, lenže od začiatku som v tom bol stratený, lebo všetky ženy vyzerali rovnako, čiernovlasé, pekné, vyvinuté dopredu, dozadu aj do strán.
Nie celkom to korešpondovalo s mojimi spomienkami na dve Turkyne, s ktorými som študoval vo Varšave. Tie neboli pekné, vyvinuté boli až nad limit, navyše boli aj hlasné, vulgárne a dožadovali sa pozornosti a sexu.
Rafa sa postaral.
Rafa bol Francúz, môj sused na bunke a ešte bol aj plešatý. Rozprávali sa medzi sebou po poľsky, čo si celkom predstaviť neviem, lebo nikto z nich ten jazyk poriadne neovládal. Lenže čo tam po rečiach, keď ide o dôležitejšie veci. Však áno.
Čiže som v Šeherezáde nadobro stratený. Rieši sa tam nejaký potrat, lenže už ani potraty nie sú, čo bývali. Pred pár rokmi by som sa vedel stotožniť s utrpením hrdinky, ale teraz je to už pasé, ak by náhodou, hádam by som sa o dieťa nejako postarať vedel.
II.
Plávam si v tej stratenosti, teplote a vedomí, že aj tak o nič neprichádzam, keď v tom zaznie meno Burak a ja sa konečne mám čoho chytiť. Buraka som stretol. V Prištine.
Burak bol z Turecka, jeden semester bol na štipendiu v Brne, spomínal na to ako na najlepšie obdobie svojho života, miloval Čechy, české pivo, české ženy a teda miloval aj mňa, lebo Čechy a Slovensko sa mu zlievali asi ako Balkán s balkónom.
Toto bolo takto:
Každý večer sa sedelo na schodoch pred intrákom. Všetci spolu, aj Srbi s Albáncami, lebo väčšina s tým problém nemala. Väčšina, čiže niektorí mali, ale vždy a všade sa nájde niekto, kto problém má. Tak to už na tomto svete chodí.
Večer sa pravidelne končil tým, že sa Burak postavil, zahlásil idem spať, ale predtým si ešte zakričme. Aj si zakričali. Toto:
U-C-K!
U-C-K!
U-C-K!
Trikrát. Nie všetci. Menšina, lenže kričiace menšiny počuť vždy viac ako mlčiace väčšiny. Už ani neviem, v koľkom článku to píšem. Keď sa kričalo, Srbi väčšinou radšej sedeli obďaleč.
III.
Posledný večer som sa rozlúčil s tými niekoľkými, ktorí nešli na rozlúčkovú párty, odviezol sa na stanicu, nastúpil do autobusu, ten ma odviezol na srbskú hranicu, tam ma do Srbska nepustili, počkal som si na kamión, ten ma odviezol naspäť do Prištiny a bol som zase na začiatku, len s jednou precestovanou nocou a jedným nie celkom príjemným záznamom.
Taxíkom na intrák, sú štyri hodiny ráno a niekoľkí navrátilci z rozlúčkovej párty ešte sedia na schodoch. Sadám si k nim, zapaľujem cigaretu a nadávam na celý svet, hlavne na slovenskú ambasádu v Belehrade. Skúšam prísť na spôsob, ako sa dostanem do Európskej Únie.
My safe European home.
Burak sa postaví, idem si ľahnúť, ale predtým si ešte zakričme, hovorí, potom U-C-K, U-C-K, U-C-K, Srbi šli spať, nesedia obďaleč.
Som z toho všetkého unavený, idem si ľahnúť. Tašku hádžem k posteli, ani sa nevyzliekam. Všetko sa mi premieta v hlave, nemôžem ani zadriemať. Svitá, počujem spev z mešity. Hovorím si, že skandovanie je fasa, dáva ľuďom pocit, že na tomto svete, v tomto živote, no proste v tomto všetkom nie sú sami.
Takže tak pri sledovaní Šeherezády.
