Strávili sme hodiny debatou o tom, v akej presne krajine to žijeme, stihli sme popritom prebrať futbal, hokej, anarchokapitalizmus aj liberalizmus, Žiga Pálffyho aj Arneho Krotáka. A hlavne teda to, v akej to vlastne krajine žijeme.
„Ak chceš rýchlo spoznať kultúru národa, stačí ti sledovať ako sa jazdí na cestách." - skonštatoval opäť môj spolustolovník alebo možno som to bol ja, v zásade je to všetko jedno, lebo obaja sme žili v krajinách, kde sa jazdilo inak, lepšie, ohľaduplnejšie a boli to, čudujsasvete, krajiny kultúrnejšie. Ja mám napríklad na mysli Poľsko, kde mi autá na prechode zastavovali, keď som ešte ani nevedel, že cez ten prechod chcem prejsť. Poľsko, ja viem, znie to trápne, ale čo pravda, to ne hriech.
My namiesto toho žijeme v krajine, kde sa predbieha sprava aj zľava, cez dvojité čiary aj na križovatkách, kde autá majú prednosť na prechodoch a silné autá majú prednosť pred slabšími. Kde sa policajti podplácajú stravnými lístkami a to ešte nespomínam ožratého Coopera a jeho pár deci orešianskeho, že áno. Presne v takejto krajine žijeme a ja vám poviem v akej ešte.
Žijeme okrem iného aj v krajine, kde lekár povie pacientovi „takých ako Vy by v Darfure sviniam hádzali" a v krajine, kde vzápätí druhého pacienta pošle do toho miesta na p. Nie do toho, ktoré možno napadlo slušnejším z vás, ale do toho druhého. Mohol by som byť konkrétny, ale sľúbil som, že nebudem.
Ďalej žijeme aj v krajine, kde je porušovanie zákonov zákonom a čím vyššie sú postavené osoby, o ktorých hovoríme, tým viac tie zákony porušujú. Žijeme v krajine, kde ak náhodou niekoho nepoznáte, máte smolu. Netrepem do vetra, ešte stále si veľmi dobre pamätám ako sa akreditovalo naše magisterské štúdium. Trvalo to mesiace. Vlastne to trvalo iba chvíľu, lebo podmienky boli predsa splnené, aj Akreditačná komisia zasadla a rozhodla. Lenže kosa potom narazila na kameň, alebo teda presnejšie, dokumenty sa dostali ministrovi na stôl a tam ležali. A ležali a ležali, zákonné lehoty plynuli až kým neuplynuli a stále sa nič nedialo. Mesiace.
Napísal som o tom na blogu, keď som už nevedel, čo s tým mám robiť, zavolal mi redaktor SME, či som ochotný vystupovať v článku, ja som súhlasil, lebo išlo o celkom evidentné porušenie zákona a rozlúčili sme sa s tým, že si ešte zistí stanovisko ministerstva. Stanovisko som sa nikdy nedozvedel a ani hrdinom článku som sa nestal, lebo čo? Lebo zrazu, v priebehu dopoludnia, bolo možné podpísať akreditáciu, ktorá na stole ležala celé mesiace. Tak aj v takejto krajine žijeme.
Chcel by som na záver napísať, že keď som dnes sedel v Malej studenej doline na kameni a pozeral sa okolo, všetko to bolo aj tak krásne, lebo tá krajina predsa krásna je, lenže to je iba polovica pravdy. Druhá polovica je tá, že to bolo krásne preto, lebo v doline neboli žiadni ľudia. Tí ľudia, ktorí tvoria našu krajinu a robia ju tou krajinou, v ktorej žijeme. Vyzerá presne na ich obraz, tak aké prekvapenie.
