Vec sa má takto: dlhodobo, nezávisle od miesta, na ktorom práve žijem, mám svojich obľúbených žobrákov, bezdomovcov alebo proste len ľudí, ktorí pýtajú peniaze. V Prištine to bol vojnový veterán (kto chce, nech to pokojne prečíta aj ako terorista), ktorý sedával v tieni na mojej každodennej ceste na univerzitu. V Poprade taký starý bradatý ujo, ktorý mi zakaždým tak pekne, zakaždým rovnako a samozrejme zakaždým úprimne, zaželal veľa zdravia a šťastia, mladý pán, hlavne to zdravíčko nech vám slúži. Za desať korún, čo bolo vtedy o dosť viac peňazí, ako teraz, by som si asi aj ja dal tú námahu.
Len tu v Bratislave som takého človeka nemal. Neviem, či chodím do práce nejakou zvláštnou cestou, ale nikoho takého na nej proste nestretávam. Tož som si jedno-, dvoj- a päťcentové mince poctivo odkladal, je to taký zvyk ešte zo Škótska, kde dvojpencovky boli oveľa väčšie ako ich hodnota a oveľa viac sa ich oplatilo zbierať a potom niekomu darovať, ako ich používať v skutočnom živote.
Dnes ráno som si všetky tie mince zrátal, nazbieralo sa ich presne za euro a osemdesiatštyri centov, do mešteka som si ich vložil, priložil pretvárku, lož a faloš a do práce sa vybral. Po ceste som sa zastavil v nárožných potravinách, kúpil cigarety a noviny a presne tam sa to stalo. Ako som v ústrety žiariacemu slnku vychádzal (tak vypni slnko, lebo ho rozbijem), pristavila ma dôchodkyňa a zvyšok už možno viete, pristavila ma a mladý pán, päťdesiat centov by sa nenašlo?
Hneď som jak Harabín v Smotánke zaplesal, aha, reku, ešte len pondelok a mne sa takto skraja týždňa hneď aj karma zvýši a to mám teraz na mysli tú životnú, na ktorú aj tak neverím. Radostne som mešťok vytiahol, ešte som to aj uviedol nejakou vetou typu čoby päťdesiat, oveľa viac Vám dám, a už sa drobné sypali do nastavených rúk. Úloha splnená, kolónka dobrý skutok na tento týždeň odfajknutá, hádam časom aj dobrý človek zo mňa bude.
Lenže presne tak, ako tragicky dopadla väčšina mojich realistických predstáv (námatkovo: rozhodujúci gól Roba Vitteka z tridsiatich metrov v nadstavenom čase finále majstrovstiev sveta), ani teraz nešlo všetko po masle. Drobné sa vysypali a že ich teda bola poriadna hrsť, lenže tvár sa zmrštila, počul som jedno vrcholne pobúrene a čo si vy o mne myslíte, že som ja nejaká žobráčka?! a všetky moje starostlivo usporené, na dobrú vec odložené a pre dobrý pocit určené peniaze skončili na chodníku. Pani s noblesou sebe vlastnou vstúpila do predajne a ja som z chodníka drobné zbieral. Jak nejaký žobrák. Tak.
Chybou tohto článku možno bude to, že z neho nevyvodím nejaký dostatočne konfrontačný záver, že neodcitujem třesu se strachy před přízraky, že jednou ze mně bude taky důchodce, len ho proste ukončím bodkou. Lebo čo? No lebo si myslím, že keď odo mňa niekto pýta peniaze, tak by si asi nemal vyberať koľko mincí (alebo dokonca bankoviek?) a v akom množstve mu mám dať.
A bodka.
