Ja to počujem, naozaj to počujem, keď sa spolu rozprávame. Ten hlas je neopísateľný, chcel by som povedať, že je sladký, plný lásky a určený len pre mňa, ale nič z toho ho nevystihuje. Je anjelský.
Má kučeravé vlasy , také ako anjelikovia v kostole a nazýva ich vláskami. Má úsmev dievčatka. Pohľad hlboký, tie oči chápu a cítia. Prenikajú do mňa, chcel som sa brániť, ale už to neskúšam. Tie oči o mne vedia aj to, o čom ani ja sám nemám potuchy. Oči anjelika.
Moje dievčatko sa aj po svete pohybuje ako anjelik. Ľahko sa vznáša nad zemou a tancuje. Chcem si myslieť, že je to kvôli mne. Páči sa mi tá myšlienka.
Žije vo svete, v ktorom sú ľudia k sebe dobrí ako anjelikovia a zlo zmizlo preč. V tom svete nie sú vojny. Pozýva ma doňho, lebo sám taký nie som, aj keď by som niekedy chcel byť. Obdivujem ju, že si túto vieru stále udržiava, ale je to vlastne prirodzené, lebo je anjelikom.
Hovorí, že ma miluje a ja vtedy cítim, že kdekoľvek som, s nikým iným nemôžem byť taký šťastný. Dáva mi pokoj a to sa ráta, veľmi sa to ráta. Môj anjelik.
Bozkáva ma, je to nežné ako bozk anjela. Ledva zastihnuteľné, ale o to silnejšie, úprimné, nenahraditeľné a hlboké ako jej oči. Ako láska, o ktorú sa delíme a mne to niekedy pripadá neuveriteľné. Cítim sa akoby som mal šestnásť a miloval prvýkrát. Miloval anjela.
Nemám k tomu ďaleko. Moje dievčatko sa totiž s anjelmi rozpráva. Volá sa Peťka.
