O Lendaku sa v turistických príručkách píše, že je to rázovitá obec, čím chce byť povedané, že to nie je celkom ideálne miesto na sobotnú diskotéku. Aj bystrická MHD je rázovitá. Tým chce byť povedané, že nie je ideálnym prostriedkom, ak sa niekam aj naozaj chcete dostať. Autobusy chodia, isteže áno, ale ak sa vy v ľubovoľnom čase vyberiete chôdzou na akékoľvek miesto, takmer určite dorazíte skôr.
Fakt chodia. Napríklad cez víkend idú niektoré linky hoci aj viackrát denne. Cestovný poriadok v pracovný deň je zas triumfom ľudskej mysle nad logikou. Predstavte si modelovú situáciu, podľa ktorej chodia z centra na sídlisko Sásová štyri spoje. Ak dvadsiatka chodí o celej, dvadsaťjednotka ide päť po, dvadsaťdvojka desať po a dvadsaťšestka o štvrť. Potom nejde nič, veď načo aj. Človek, ktorý sa potrebuje niekam dostať si predsa ľahšie zapamätá, ak ide autobus raz za hodinu.
V Krakove, ale nielen tam, som si zvykol postaviť sa na zastávku a čakať. Do piatich minút vždy niečo šlo. Blbý zvyk, bystrické autobusy by som totiž velebil už len zato, keby prišli po dvadsiatich minútach čakania. Mysliac si, že ide o prelud, by som pravdepodobne ani nenastúpil. Kedysi bol relatívne spoľahlivým lakmusovým papierikom počet ľudí stojacich na zastávke. Čím viac ich bolo, tým dlhšie autobus nešiel a teda tým skôr pôjde. Po včerajšom zážitku môžem skonštatovať, že to už neplatí.
Počet ľudí na zastávke sa približoval priemernej návšteve na zápase Interu Bratislava, tak som sa postavil aj ja a čakal. A čakal. Potom som čakal ďalej. Medzitým v päťminútových intervaloch prišli a odišli všetky tridsiatky a štyridsiatky, všetky trolejbusy, ale akýkoľvek autobus s dvojkou na začiatku nikde. Presunul som sa predpísané štyri metre od zastávky, zapálil si cigaretu, absolvoval rozhovor z bezdomovcom a čakal ďalej.
Začal som uvažovať o tom, že pešo by som už bol v cieli, ale logika mi navrávala, že teraz to už nemá zmysel, lebo niečo niekedy, raz, možno už aj v dohľadnom čase, predsa ísť musí. S hlavou otočenou v ústrety zapadajúcemu slnku a túžobne hľadajúcou siluetu autobusu na horizonte som čakal ďalej, ale ani toto gesto odkukané zo Siedmich statočných mi nebolo nič platné. Usúdil som, že ľudia na zastávke už na žiaden autobus nečakajú. Už len stoja. Číre zúfalstvo.
Áno, autobus nakoniec prišiel. Jeden. Krátky. Tri štvrtiny sklaných Interu sa k nemu nahrnuli. Rad je pekná vec, ale v inom meste. V Bystrici platia lakte. Zmestil som sa, ako inak. Vždy sa dá. Bystrické autobusy vás okrem iného naučia, že žiadna kapacita nie je definitívna. Ľudia kričali, lebo šofér zatváral dvere kým ešte nastupovali. Niekoho stehno pomerne intenzívne masírovalo moje intímne oblasti, ale nebral som to ako úmysel. V nedosiahnuteľnej diaľke dvoch metrov som videl Csillu a chcel som na ňu zakričať, ale bolo by to iba prázdne gesto, lebo medzi nami stálo ešte desať ľudí.
Ešteže je v tom buse telka a vždy pustená Markíza, inak by som musel povedať, že to cestovanie za nič nestojí. Stojí, konkrétne zanedbateľných 60 centov a šoféri sú milí. Napríklad už desiateho januára mi jeden z nich oznámil, že menšie ako päťcentovky neberie. Na druhej strane mu to nebránilo mi ich vydať. Povedať mu, že ich neberiem ani ja, by bolo viac než hlúpe, lebo ďalší spoj bol v nedohľadne.
Na záver zúfalého výkriku súťažná otázka: Mám zajtra dve skúšky, od desiatej do pol siedmej školu a zároveň potrebujem navštíviť asi tri kancelárie v hlavnej budove fakulty na druhom konci mesta kvôli uzavretiu pobytu v Krakove. (Približné) spojenie zabezpečuje jeden autobus idúci približne raz za hodinu a pol. Dá sa samozrejme cestovať aj s prestupom a celá tá procedúra aj so spiatočnou cestou mi pri frekvencii autobusov nezaberie viac ako tri hodiny. Ako to zariadim?
Svoje tipy môžete písať do diskusie alebo na mailovú adresu. Nešťastný výherca získa denný lístok na bystrickú mestskú dopravu.
Nebojte sa , nič také ako denný lístok neexistuje.
