Príklad.
Sedel som si s Marekom v lavici v tej škole Pod lesom a s pokojom sebe vlastným nervoval suplujúcu učiteľku. Marek ju nenervoval. Marek bol dobrý. Aj ja som bol dobrý, len nie práve vtedy. Nervoval som ju pozvoľna, ale keď som to robil už dosť dlho, rozhodla sa, ako inak, dať mi zápis do triednej knihy.
- Meno! - spýtala sa. Jednou z mojich mnohých schopností je vydávať vetu s výkričníkom na konci za otázku. Asi by som mal byť hovorca. - Samuel Marec. - povedal som. Neverila a ja som okrem toho pôvodného dostal zápis aj za niečo zhruba v znení „žiak v prvej lavici v strednom rade vpravo nechce povedať ako sa volá."
Iná učiteľka zase zvykla, keď videla, že na hodine strácam koncentráciu, používať slová ako SAMOzrejme, SAMOstatne a SAMOhybný. Učila nás fyziku. Vraj číta moje články, takže ju pozdravujem a odkazujem, že som nezabudol.
K veci. Môj vzťah k môjmu vlastnému menu prešiel radikálnym vývojom a ja som neskôr pochopil, že je tradičné slovenské. Vo veciach začínajúcich sa na samo- má naša samostatná republika dlhú tradíciu. Nie je to nevyhnutne tradícia dobrá, ale stále je to tradícia a každá mladá republika nejakú potrebuje, lebo takto predsa vznikajú legendy. A legendy treba, najlepšie síce hrdinské, ale čo narobíte, keď také jednoducho nie sú k dispozícii.
Namiesto tradície, čo ja viem, aspoň hrdinských porážok (v tomto by sme sa mohli inšpirovať Poliakmi), máme teda tradíciu samovykonávania činností, ktorých samovykonanie je proti zdravému rozumu. Celkovo je proti zdravému rozumu kadečo, ale to neznamená, že sa to na nejakej tlačovej konferencii nemôže stať oficiálnym stanoviskom. Neviem, čo som tou vetou chcel povedať.
Nech je ako chce, na tomto mieste protestujem. Dôrazne. Neviem ešte proti čomu a to je problém, lebo napríklad už aj výbušnina sa dokáže samoprilepiť a ja si nedokážem samovymyslieť ani dôvod na protest. Nevadí.
Každopádne sedím pri stole a dôrazne protestujem. Dopijem kávu, pôjdem na balkón a budem pri cigarete protestovať ešte dôraznejšie, lebo tam si to možno niekto aj všimne. Z mojich spolubývajúcich si to zatiaľ nevšimol nikto.
Keďže v tom teda pravdepodobne ostanem sám, bude to taký Samov samoprotest. Rovnaký ako keď som 17. novembra samozapálil na námestí sviečku. Bol som sám, lebo som bol v nesprávnej republike. Hoci ani v tej správnej sa vtedy nejako masovo nezapaľovali. Dôležitejšia bola samoprezentácia na samokonferencii.
A proti čomu to teda samoprotestujem? Proti samodiskusiám, samoúnosom, samozbitiam, samovýbuchom a samoprilepeniam. Je mi z toho totiž už tak trochu zle.
S pozdravom,
Samo.
