Lenže od priezviska sa to nezačína, už len to meno. Samuel. Ja viem, dnes sa každé druhé decko volá ako ja a vlastne aj to ma znervózňuje, lebo celý svoj život som bol jediným Samom na okolí. Teraz si hocikedy stojím na stanici, začujem mladý ženský hlas, ktorý volá „Samko!“, otočím sa v očakávaní vieme čoho, takže nezachádzajme do detailov, a namiesto mne sa mladá žena prihovára niečomu malému, plantajúcemu sa mi pri nohách. To by neprekážalo nebyť toho, že to býva pomerne evidentne jej dieťa, čo do aj tak len teoretického vzťahu nás dvoch vnáša očakávania, ktoré nie som zatiaľ pripravený napĺňať.
Alebo teraz v Krakove. Mal som seminár na katedre judaistiky, ja viem, sám som si ho vybral, ale mali ste vidieť ako tam na mňa pozerali. Ten taký tichý súzvuk, tá nenápadne o kúsok väčšia ústretovosť a to všetko len kvôli menu. Potom som prezradil, že navyše ešte aj píšem diplomovku o Židoch a to sme už boli jednu ruka. Lenže, chápete, ja Žid nie som, Soros ma síce platí, ale Židom nie som, hoci sa ma snaží zlomiť. Nehovoriac o tom, že jedna zo skratiek, ktorou ma niektorí tiež nazývajú a ja ich týmto pozdravujem, je Samec. V kontexte mien Iľja, Sergej a Timotej, ktoré mala mama v zálohe, som ešte aj tak neobišiel najhoršie.
Vidíte, môj život je vlastne prekliatie a to sa k priezvisku dostávam až teraz. Marec. Keď sme ešte boli malí, volali ma Apríl alebo Február, hoci častejšie to prvé, lebo to bolo kratšie. Deti dokážu byť ukrutne zlomyseľné a ja som nikdy nemal sto kíl ani ranu Vlada Mečiara, takže som len potichu trpel. Vo ôsmej triede som dostal poznámku, lebo mi učiteľka jednoducho neuverila, že práve toto je skutočne moje priezvisko. Pamätníci potvrdia.
To všetko bolo dávno, ale áno, aj dnes denno-denne bojujem s harrasmentom a to všetko len preto, že nejaký úradník na matrike možno pred tristo rokmi a pravdepodobne v Poľsku, sa svoje chápanie kanadského žartíka rozhodol pretaviť do môjho priezviska. Alebo poznáte nejakých Májov či Decembrov?
Ak by sa inak toho harrasmentu chcel ujať nejaký právnik, máme prípad. Pozrite, prídem totižto niekam, hocikam a v lepšej situácii svoje priezvisko opakujem dvakrát. Privykol som si rovno dodať „...ako ten mesiac.“ V horšej sa komunikačný partner začne smiať ako blahej pamäti šéfka jedného intráku. Síce sa hneď začala ospravedlňovať, lenže také ospravedlnenie mi je na to, načo Chuckovi Norrisovi žiletka. Psychická ujma už bola spáchaná a to ani nehovorím o tom, ak sa náhodou niekam objednávam cez telefón. Špecificky v marci, vtedy dochádza k najväčším nedorozumeniam. Diktujem priezvisko a tá zdravotná sestra, sekretárka alebo ktokoľvek, kto je na druhej strane, si myslí, že stále hovorím o dátume ako keby som bol nejaký inteligenčný ekvivalent Braňa Mojseja. Vždy je z toho také drobné foajé, ako by Braňo povedal.
Je to zlé, čo vám budem hovoriť, ale keďže ani ja nie som bez chyby, teším sa, keď je na tom niekto ešte horšie. Tak napríklad za Sláviu kedysi kopal istý futbalista, ktorého si nikto nezapamätal pre jeho schopnosti. Nech totiž bol futbalista aký chcel, volal sa Jebavý. To nie je vulgarizmus, ale priezvisko. Skúste v jeho mene vybaviť telefonát. Alebo v mene jeho ženy.
Mamke ku zajtrajším narodeninám.
