Veru, stojím tam, vyzerám, kedy už orly z Tatry zletia a spomínam na Janka Kráľa, čo sme sa to my len pestiev v Kežmarku navyvádzali. Zlaté časy to boli. Alebo to nebol Kráľ, ale Hviezdoslav? Je to možné, lebo, uznajte, je to predsa len dávno. I si na tom vrchole trochu povzdychnem, reku, to bola doba, keď ešte bolo za čo bojovať, keď ešte bolo pre koho básne skladať. Dnes už to akosi nie je ono, lebo aj Marína je už pár rokov mŕtva. I si borovičku otvorím i dumem, rozdumujem, až kým po mňa Horská služba nepríde a vrtuľníkom ma dole nezvezie.
Presne takto som si tam sedel aj toť nedávno, fľaša do polovice vypitá a nálada tomu primeraná, keď tu zrazu, kde sa vzal, tu sa vzal, na vrchole Kriváňa kamzík sa mi prihovoril.
Na tomto mieste je namieste povedať si niečo o teórii maskovania, lebo ten kamzík, samozrejme, maskovaním bol. Prezradilo ho ani nie tak to, že vedel rozprávať, to už v dnešnej dobe nikoho neprekvapí, skôr jarmulka na hlave. Inak mu však niet čo vyčítať, kamzík je do horského prostredia maskovaním viac než vhodným, určite vhodnejším ako medveď, pred ktorým by som, ak by som ho teda bol stretol, pravdepodobne začal utekať. Nemal by som síce kam utiecť, lebo cesta z Kriváňa je aj tak len jedna, ale skúsil by som to. Alebo taký český turista, maskovanie tiež viac ako nemiestne, stačí povedať čistačicetči sčibrnych sčikaček a v polovici druhého č vás zavalí náhodná lavína pamätajúca Havlovu deštrukciu považského zbrojného priemyslu.
Kamzík s jarmulkou na hlave sa mi teda prihovoril, čo-to porozprával a keďže borovičky som vypil presne toľko, koľko som vypil, pamätám si len toľko, že ma chcel platiť. Že som teda ako bol vytipovaný, lebo som mladý a ideologicky ohybný a peniaze navyše aj tak ohnú každú ideológiu. Dohodli sme sa a kamzík potom za hukotu motorov odletel smerom na Poprad.
O niečo neskôr, zhruba o dva dni, pre mňa priletela oná helikoptéra. Mišo totiž spravil poplach, že na Kriváni zase spievam Na Kráľovej holi a som teda evidentne taký ožratý, že neviem, kde som. Ráno som sa potom zobudil a keď som sa ubezpečil, že naozaj neviem, kde som, uvedomil som si, že počínajúc dnešným dňom ma platí Soros. Inak takto, samozrejme, nie som jediný, chvalabohu. Soros platí na Slovensku úplne každého a úplne najviac tých, ktorí proti nemu úplne najviac vystupujú.
Všimnite si, napríklad, niekedy našu premiérku a jej zle maskovaný židovský plnofúz alebo pejsy Richarda Sulíka. Tiež ich ukrýva tak, že jeden by si ich ani nevšimol, keby si ich nevšimol. Židobolševická ruka Georga Sorosa (to je tá ľavá, pre informáciu) platí Pravdu a liberálno - kapitalistická (pravá) má pod palcom Sme, možno okrem Schutza, ten už na prvý pohľad nevyzerá, že je v tom s nimi. Soros platí, aspoň podľa posledných teórií, aj Mariána Kotlebu, konkrétne zato, aby vzbudzoval dojem rasovej nenávisti, tým navonok podryl vnútornú stabilitu Slovenska a spravil ho tak ľahšou korisťou práve pre toho Sorosa, ktorý ho už aj tak celé vlastní. Platí aj Rómov, ale tých platí každý, kto potrebuje nejaké hlasy. Jedine Fica hádam nie. Toho platiť netreba, lebo to je bolševik z presvedčenia, hoci to je len moja domnienka. Či je aj Žid, to neviem, ale môžeme sa domnievať. Všetkých nás má v rukách, čo ponúka inú, dôležitejšiu a do srdca nadnárodnej konšpirácie na ovládnutie Horehronia mieriacu otázku, kto platí jeho. Lebo, a to je hádam jasné každému, niekto ho platiť musí, žijeme predsa vo svete, kde každého niekto platí.
Ako minule vysvetlil Ľubo Nemeš, intergalaktické jaštery ovládajú Facebook a vypadávajú z hry, Golda Meir sa náhle ospravedlnila z dôvodu úmrtia a Jano Slota ešte spí. Nastáva tak prekérna situácia, lebo to vyzerá, že Sorosa nikto platiť nechce. Tu však prichádza na scénu Jano, sympatický človek stredného veku trvalým pobytom krčma na železničnej stanici v Starom Smokovci. Ten raz, tesne pred záverečnou, keď dlážka už bola umytá a ja som si práve kupoval korbáčik, povedal: A zas to tu šecko musím platiť ja. Korbáčiky majú inak výborné.
