Tak napríklad hneď skraja ma naučila rovnosti. Ak chcem dve obálky a podací lístok, musím si vystáť rad s tými, ktorí posielajú listy, platia šeky a preberajú balíky. Cirka 10 minút.
Naučila ma logicky nemyslieť. Vychádzal som totiž z predpokladu, že ak je pri nejakom okienku najmenej ľudí, vybavuje sa tam najrýchlejšie. Nie. Zistenie zabralo zhruba päť minút a jedného vybaveného zákazníka.
Naučila ma rátať do dvadsaťsedem. Toľko bolo ľudí čakajúcich na vybavenie pri troch okienkach. Efektivita v praxi.
Naučila ma, že nie je všetko zlato, čo sa nazýva „združená priehradka". Ak sa totiž prepracujete k okienku (ďalších desať minút) a požiadate o spomenuté dve obálky a podací lístok, môže vám byť oznámené, že pri danej priehradke sa nič podobné neposkytuje. Nezúfajte. Všetko to môžete získať pri vedľajšej pani, nad ktorou sa skvie presne rovnaký nápis. Združená priehradka.
Naučil som sa tváriť ako Chuck Norris skrížený s Jeanom-Claudom Van Dammom. Nie je to náročné, lebo konkrétne títo dvaja veľkým mimickým majstrovstvom neoplývajú, ale výraz v tvári, ktorý jednoznačne hovoril, že nemám problém vraždiť na počkanie, mi umožnil predrať sa bez čakania k vedľajšej združenej priehradke a obálky s lístkom si vyžiadať.
Naučil som sa nepodľahnúť reklame. Dominantným kusom techniky v miestnosti bola totiž plazmová obrazovka, ktorá ma vytrvalo presviedčala o opaku toho, čo som práve zažíval. Takmer som uveril, že pošta je vo svojej podstate úžasná inštitúcia a len ja sa nachádzam v časo-priestorovej slučke. Uznajte, môžem si tam kúpiť dévedéčka, cédečka, slovníky, dokonca nožnice!!! Tomu sa vraví kráčať s dobou. Môžem si kúpiť obálky na tisíc spôsobov. Mali, mimochodom, iba dva druhy a ani jeden mi nejako extra nevyhovoval. Môžem si na pošte kúpiť prakticky hocičo, takže môj pocit, že poslanie listu je tortúrou typu návšteva zápasu futbalovej ligy, bol zjavne úplne neopodstatnený.
Naučil som sa myslieť efektívne. Namiesto tej plazmy, napríklad, by som radšej zamestnal ešte jedného človeka. Som si takmer stopercentne istý, že by zákazníkov potešil viac ako neodolateľná možnosť kúpiť si cédečko Jadranky.
Naučil som sa veriť tomu, čo sa hovorí. Doteraz som reči o nespoľahlivých poštároch bral s rezervou. Asi aj preto, že ten náš poštár, aj keď si ráno zvykne buchnúť rozbehové poldeci, vždy doručí to, čo má. V priebehu môjho postávania v rôznych radoch sa však minimálne traja rôzni ľudia sťažovali, že boli doma a vedeli, že im zásielka príde. Napriek tomu si v schránke našli oznámenie o uložení a tak sú teraz tu, aby si zásielku prebrali. Nedá sa. Poštárka ju má pri sebe a ešte sa nevrátila. A čo? A nič. Príďte potom, máte čas, keď ste doma.
Naučil som sa byť dôsledný. Dovolil som si natoľko uľahčiť vypisovanie podacieho lístka, že som namiesto Ministerstvo školstva Slovenskej republiky napísal MŠ SR. Nie som lenivý, len si nedokážem predstaviť, ako sa horeuvedené plus Oddelenie medzinárodnej spolupráce, Stromová 1, smerové číslo a Bratislava 1, toto všetko, zmestí do troch miniatúrnych riadkov. Postavil som sa do radu (8 minút) a pri okienku bol poslaný naspäť s novým a čistým podacím lístkom. Skratky vraj nie, lebo kto má vedieť, že MŠ SR je ministerstvo školstva. Chalanovi odkazujem, že si zistím, kde býva.
Na druhý pokus som to tam všetko napchal, hoci si myslím, že ak sa zásielka náhodou stratí, údaje na lístku budú absolútne nečitateľné a teda naprd. Nevadí. Pravidlá sú dôležité. Ďalších zhruba desať minút v rade a listy boli poslané.
Celkovo, drahí čitatelia, mi poslanie listov trvalo 54 minút, alebo inak, necelú hodinu. Vlastne neviem, na čo sa tu sťažujem. Asi som nejaký chronický kverulant. Asi áno, lebo sa mi to slovné spojenie veľmi páči.
Som rád, že tento článok si nikto z vedenia Slovenskej pošty neprečíta a nič sa nezmení. Vlastne sa ani nemá čo. Sú na správnej ceste.
