Ulicu s názvom Gramatyka (minulý rok pri intráku) a Retoryka (dnes pri hľadaní antikvariátu) považujem len za ďalšie zákerné úskalie, ktoré mi v boji pripravila poľština a takto na diaľku jej odkazujem, že sa nevzdám.
Aj električky sú úskalím, lebo jedna minule normálne zastavila na prechode a ja som síce podozrievavo ale bezpečne prešiel na druhú stranu. Potom ale prídem naspäť na rodnú hrudu, vidím zebru a aj by som sa na druhú stranu bezpečne dostal, keby ma každé auto namiesto zastavenia nechcelo zabiť. To mám asi zato, že tu furt o Poľsku píšem. A možno zato, že podľa mňa prechody slúžia na prechod. Aspoň rovnaká koreňová morféma tomu nasvedčuje, ale to, samozrejme, vôbec nič nedokazuje.
Lenže to všetko sú len srandičky oproti skutočnej tragédii, ktorá sa mi každodenne odohráva pred očami. Svoje dni síce pochopiteľne trávim premiestňovaním sa z knižnice do študovne a stade na semináre (čo ak si to prečíta vedúca katedry, chápete), ale môjmu zraku nemohlo uniknúť isté neuchopiteľné kúzlo, ktorým disponuje zhruba jedna polovica poľského národa a vy môžete hádať ktorá. Ja vám to nepoviem, nemám čas si to všímať, teraz napríklad už týždeň premýšľam ako za dva dni prečítam dve knihy. Pred týždňom to bol týždeň a dva dni, ale čas uplynul a knihy ostali.
Takto. Na Facebooku existuje skupina Taká fajná a s takym debilom. Namiesto debila je tam iné slovo, škaredšie aj keď nie úplne najviac, ale netreba strácať dekórum len preto, že si niekto iný pomýlil vedeckú konferenciu s upaľovaním bosoriek, tak nech je s debilom.
Ulice sú plné tej dobrevyzerajúcej polovice národa, lenže polovicu polovice čaká doma Jacek. Druhá polovica je ním sprevádzaná a to mi povedzte, čím si on toto zaslúžil respektíve čím si priemerný Slovák zaslúžil opak. Opäť samozrejme nemyslím seba, lebo opakujem, ja študujem.
Tak napríklad moja spolubývajúca a jej frajer, hej. Taký nižší, okuliarnatý, mladý ale plešivejúci, síce dobre varí (díky za včerajší obed) ale čo to ona nevidí? "Máš naviac" povedala mi v rokoch tínedžerských rozchodovo jedna slečna a mala chvalabohu úplnú pravdu, ale dokonale sa to hodí aj na túto situáciu.
Alebo jej sestra. Mladá a zasnúbená s chlapom, u ktorého sa začína prejavovať obezita spôsobená istotou, že sú predsa zasnúbení.
Nemrzí ma ani kúsok, že solárkom dokonale upečenú časť si rozoberú solárkom dokonale upečení mačovia v ružových tričkách, veď nech majú šťastný život, nech im gel do vlasov nikdy nechýba a tak ďalej.
Je mi rovnako úplne jedno, že hiphopová úderka si s mladými futbalovými kibicmi rozdelí tie jednoduchšie slečny a v dvadsaťpäťke budú mať po tri deti. To je ich život, ich hudba, ich smiešny klub, tak nech si to tak majú.
Ale prečo, pre františkána za Applom, si tie úplne normálne mladé a inteligentné, pritom však usmiate a vtipné ženy vyberajú chlapov v rifliach a koženkách s účesom na dvojku? To nevidia, že aj ony majú naviac? Napríklad na môjho spolubývajúceho Maďara, ktorý tieto pocity zdieľa so mnou?
A takto záverom: Nikdy nie je neskoro uvedomiť si, keď má človek naviac. Drahý národ slovenský, len tak pre zmenu.
