Aj šach hráme raz za rok, práve vtedy, keď sa na Vianoce vidíme. Sedíme v jednom z dvoch otvorených podnikov, v druhom nemajú šachovnicu. Znudený čašník číta časopis, okrem nás nikde nikto. Mám pocit, že v celých Tatrách nikoho niet, okrem nás dvoch, okrem čašníka a mojich rodičov. Nikoho viac som nestretol.
Prichádza Simona s bratom, lebo v tom druhom podniku sa nefajčí. Sme ako štyria statoční, ktorým sa v ten večer nechce sedieť doma. Hrá Elán a Marika Gombitová, vraj si to majiteľ tak praje. Vánoce, Vánoce přicházejí znejú do prázdneho priestoru. Chápem. Vianočná atmosféra musí byť a ak sa budeme dosť silno tváriť, hádam aj naozajstné Vianoce prídu.
Vyhrávam šach a aspoň trochu oplácam prehru z minulého roku. Odchádzame, čašník chce už aj tak zatvárať. Prajeme mu pekné sviatky, keď to už musíme robiť takto osobne. My si neprajeme, napíšeme si na Facebooku, vravíme dvom zvyšným prítomným.
Kráčame po tej istej ceste domov. Vonku je ešte stále zima a sneh, ale na druhý deň sa to má zmeniť. Nestretávame nikoho a nikde sa nesvieti. V Palacke tma, v Penzáku tma. A rozostavaná nadstavba. Prázdna. Neviem, či to predtým bolo iné, alebo je len moja pamäť milosrdná. Asi áno, lebo, ako som minule povedal, je úžasné, čo všetko človek dokáže považovať za staré dobré časy.
Na druhý deň sa zobúdzam, vonku ešte neprší, ale už sa to chystá. Idem do Popradu. Všetko je to tam cudzie, veci sa popremiestňovali a ani Christiania už nie je to, čo bývala. A možno len ja nie som taký, aký som býval. Asi aj chvalabohu. Chcel by som si v nej vybrať nejakú knihu, ale ľudí je priveľa, tak narýchlo vyberám dve a odchádzam. Sneh sa začína topiť.
Keď večer zase kráčam po tej istej ceste do Smokovca, stále je všade prázdno. Električka zatrúbi, zastaví a vystúpia z nej traja ľudia. Z reproduktoru niekto niečo zahlási pre neexistujúcich cestujúcich. Pod traťou počuť zavýjať psa. Cez okno vidím včerajšieho čašníka, stále má prázdno a číta noviny. Predo mnou kráča nemecký pár a na cestu si svieti čelovkou. V centre. Hodiny odbijú štvrť a inak je všade ticho.
Stretávame sa v tej druhej krčme, aj keď sa tam nefajčí. Sme traja. Prichádza neznámy turista a pýta sa na vedľajšiu pizzériu. Je zatvorená. Za komunizmu bolo lepšie, hovorí niekto taký starý ako ja a myslí to vážne. Je mi z toho smutno.
Ráno sa zobúdzam do dažďa, vetra a plusových teplôt. Pomedzi sneh vidno tmavé škvrny. Nemám náladu na Vianoce, lebo nie je počasie, nie sú ľudia, nie sú stromy a za komunizmu bolo aj tak lepšie. Aspoň zimy boli poriadne, hádam to tým myslel. Trojka dáva hokej z olympiády pred štyrmi rokmi.
Poobede idem zase do Smokovca po opravenú lyžiarku. Pomedzi trávu vidno škvrny snehu. Vo vzduchu sa zima končí a nie začína. Pod Vlastou sa toho vzduchu zhlboka nadýchnem a spomeniem si na jedno marcové popoludnie z toho roku, keď sme sa stali majstrami sveta. Jar začínala, my sme práve tam sedeli a... tak ďalej.
Vraciam sa domov, zaliezam a som pevne odhodlaný nevyliezť až do ďalšieho stretnutia s niekým, koho vídam raz za rok. A Trojka dnes ako na želanie dáva našu cestu za titulom.
