Na tom gympli som mal spolužiaka. Nemenovaného, lebo keby niečo, stále mu môžem povedať, že to nebol on. Tento môj nemenovaný spolužiak Laco, čo nie je jeho meno, bol zo Spišskej. Na telesnej sme hrávali futbal na dvore a Laco kričal „kopni to medzi tote dva brezy." Potom ešte občas cez prestávku kričal „Taku ci dzignem, že še zosraš." Nikdy nikomu nedzigol a nikto mu to ani neveril. Laco nebol ten typ.
Mal som aj učiteľa, tiež nemenovaného. Učil ma nemenovaný predmet, z ktorého som mal nemenované hodnotenie. Ešte chvíľu budem nemenovať a začnem mať pocit, že ani nikdy neexistoval. Tento neexistujúci a nemenovaný učiteľ niekedy tesne pred mojou maturou doučoval moju priateľku.
„Celý čas mi pozerá do výstrihu", sťažovala sa. Chápal som to. Nie, že sa sťažuje, to druhé, lebo som to vo voľnom čase robieval aj ja. Lenže ja som to mal tak nejak v popise práce, chápete.
Uvedomoval som si, že mojou úlohou je v tejto situácii prísť za ním, rozraziť dvere kabinetu a povedať mu „počúvaj Karol, taku ci dzignem, že še zosraš", ale ešte som nemal odmaturované. Okrem toho by mi to ani neuveril, lebo som nebol ten typ. Inak sa Karol nevolal.
A čo som to okrem vyťahovania starých krívd chcel? Aha, zvolebnieva sa. Dá sa to spoľahlivo identifikovať podľa toho, že sa zase začalo hovoriť o preukazovaní majetku. Je to taký sympatický evergreen a navyše má potenciál pritiahnuť voličov skoro ako maďarská karta.
Práve včera sme sa od premiéra dozvedeli, že ten zákon sa opäť raz ide prijímať. Bude sa preukazovať len taký fukot. Bolo to také symbolické postrašenie, presne ako keď Laco vravel „taku ci dzignem, že še zosraš." Jediné, čo nás môže upokojiť je to, že rana určite nepadne. Nikto tomu neverí a pán premiér aj tak nie je ten typ. Presne ako ja a Laco. Svoj tieň proste neprekročíš.
Jožkovi do Edinburghu s láskou.
