Na tej križovatke som dnes stál a čakal na zelenú. Prešla električka smerom ku stanici a za ňou, na koľajniciach, ktoré sú pre električky a od vozovky sú oddelené bariérou, nasledovalo auto. Čierny Jeep, ŠPZ BA 222 NY. Čumel som jak keď ma odmietli z Kosova pustiť do Srbska, za volantom som hľadal hlavohruďa a namiesto neho videl ženu, neviem, či mladú a neviem, či blondínu, lebo, ako vravím, čumel som. Zastavila, zacúvala, stočila volant doľava, prešla cez bariéru, trochu ju to ponadhadzovalo, ale Jeep to zvládol. Dostala sa na cestu, na ktorej mala byť, tam sa ešte trochu pokrútila, trochu pocúvala a po pol minúte už stála zrovnaná, ako keby sa nič nedialo.
Ani sa nedialo, aspoň nič vážne, lebo zle odbočiť môže každý, poviete si. Veď som si aj povedal. Zasvietila zelená, tak som na ten prechod vykročil, lenže spolu so mnou naň vošlo aj auto zo smeru od Úradu vlády. Bolo by ma aj zrazilo, asi áno, ak by som nebol odskočil, strieborná limuzína, značku som si nevšimol, ale ŠPZ sa tiež začínala BA 22. Ďalej neviem.
Vodič namiesto spomalenia, v ideálnom prípade zastavenia, zrýchlil a ešte mi stihol zamávať. Nie priateľsky. Musel pritom, samozrejme, pustiť volant, lebo druhou rukou robil čo? No predsa telefonoval. Potom som už šťastne na tú druhú stranu prešiel. Zaprisahal som sa, že odteraz chodím do práce s foťákom v pohotovosti, budem cvakať, udávať, bojovať proti bezohľadnosti a tí šoféri budú potom cvakať tiež. Keď ale prvý srd pominul, zamyslel som sa. Akosi sa mi podarilo, aj napriek rannej hodine. Srd je inak nádherné slovo.
Ak sú základné premisy také, že sa na Slovensku jazdí bezohľadne a zároveň polícia nepožíva dôveru obyvateľstva, treba nájsť riešenie, ktoré vyrieši ideálne oba, ale reálne aspoň jeden z tých problémov. Aby sa dôvera zvýšila, aby bola polícia transparentnejšia, odvčera nás sami policajti informujú, kde na nás čakajú, kde, ak si nedáme pozor, dostaneme pokutu. Čo, aplikované na bezohľadnosť vodičov, neznamená nič viac, ako to, že sa im oznámi, kde presne si pozor dávať musia a kde (a to je podstatné) nemusia. Kde môžu jazdiť čo to dá, križovať dvojité čiary a popritom telefonovať. Napríklad na Štefanovičovej, lebo tam žiadna hliadka nestojí.
Bezohľadnosť vodičov to teda nerieši, bodaj by to teda riešilo aspoň tú dôveru a transparentnosť, lenže aj tu sa míňame účinku. Nápad je to pekný a pokiaľ ide o efekt aj ľúbivý, ale nerieši skutočný problém. Jasné, úplatný dopravák existuje, ale toto nie je zásah proti nemu. Nie je to zásah proti nikomu, lebo ak má polícia problém, potom sa volá prepojenosť s organizovaným zločinom a extrémistami, zneužívanie právomoci a zasahovanie do vyšetrovania. Stade pochádza tá nedôvera a v boji s ňou sú rádiové hlásenia efektívne asi ako sandále na Evereste. Lebo sandále sú síce obuv, ale Everest v nich nevyleziete. Dokonca sa nedostanete ani do základného tábora.
