Vyzerá na trinásť, ale viem, ako to dnes s tou mládežou chodí, takže má možno desať a je tu aj s kamarátkou, obe sa tu našli zrejme tak trochu omylom, vlastne to zmysel nedáva vôbec, veď je streda. Žeby prázdniny a rodičia na dovolenke?
Zodpovedne sa obliekla tak, ako sa na koncert tohto druhu patrí, aj odznaky si na svoju trochu detskú taštičku pripla, lebo, aby bolo jasné, toto je taký koncert, kde sa nosia odznaky, kerky a drsné pohľady. Rolling Stones, čítam na tom odznaku a aj na tričku je niečo napísané, chcem to dešifrovať, v duchu čakám Beatles alebo Pink Floyd. Práve preto hľadím na ten hrudník a cítim sa nemiestne, ale vidíte, trvalo mi tri odseky, kým som ten nepríjemný úvod nejako vysvetlil.
Je to zábavný pohľad, ako tam tak trochu stratene postávajú a snažia sa zapadnúť, je to trochu smiešne, ako sa snažia pohupovať do rytmu hudby, ktorá pohupovanie netoleruje. Počúvajú a snažia sa zachytiť nejakú melódiu, ale ani tou dnešné kultúrne podujatie neoplýva, tak sa len ďalej pohupujú a úchytkom obzerajú okolo, či to aj ostatní tak robia, či sú ako oni a či si ich všímajú. Odpoveď znie nie, nie a nie, ale to nevadí, keď sledujem, ako vytŕčajú svojou snahou nevytŕčať, predstavujem si, že práve toto je prvý koncert, na ktorom im je dopriate poriadnej hudby. A vidím sám seba. Veď preto to píšem.
Tisícdeväťsto deväťdesiat sedem alebo osem bol ten rok, čo túto udalosť kladie príjemných zhruba pätnásť rokov do minulosti. Bol to náš veľký výlet z Tatier do Popradu a ja som mal predĺženú vychádzku, lebo, myslite si, čo chcete, normálne som o deviatej musel byť doma. Už len preto to bolo niečo extra.
Bolo to čarovné a ja som bol pri tom, lebo vtedy bolo tak, že sa povedalo ide sa a šlo sa. Bez rečí. Do električky cestou pristupovali ľudia, na ktorých bolo vidieť, že idú práve teraz a práve na to miesto a bolo to vzácne, lebo vtedy ten underground niečo znamenal, určite sa nedal stiahnuť z každej druhej stránky ako dnes. Vyžadoval vieru a odhodlanie. Presvedčenie. Online fanúšikom revolúcie sa byť nedalo.
Muselo to byť od začiatku veľmi vtipné a ja veľmi nemiestny, lebo som sa zrazu ocitol v úplne inom svete, v ktorom som stál vo flanelke, bunda z Poľska prevesená cez ruku. Tá flanelka ako jediná z môjho šatníka vykazovala aspoň aké-také znaky alternatívnosti, zároveň však bola úplne nevhodná. Bol to totiž metalový koncert. Lenže čo som o tom vtedy vedel, že áno. Vôbec nič.
Z koncertu si spomínam len na veľmi málo, bol som totiž zaneprázdnený zbieraním dojmov. Určite si ale pamätám speváka, ktorý veľa kričal a tiež si pamätám, že som ničomu nerozumel, ale o to viac som sa snažil do rytmu kývať hlavou a pomedzi to som sa obzeral, či to robím tak, ako ostatní. Mňa si nevšímal nikto. Ten spevák bol tučný a mal biele tielko. Vidím sa tam, stojím v prvom rade a vyzerám presne rovnako vtipne, ako tie dve dievčatá. Neistý, tak trochu stratený, nechápajúci.
Celé to bolo dlhovlasé, hlučné a spotené, bolo to prepchaté a nemelodické, zrejme aj smradľavé. Pravdepodobne to bolo aj dosť hrozné, lebo žiadna z tých kapiel sa nikdy nestala slávnou, ani jedna už neexistuje a ja si ich mená nepamätám, ale to ani nie je dôležité, lebo keď sa to skončilo, nič už nebolo také, ako predtým. Čo nie je celkom pravda, ale tam niekde sa to začalo a tá veta znie veľkolepo.
Potom už bola len posledná nočná električka. Domov sa predsa len bolo treba dostaviť a to bolo hádam aj dobre, lebo keď sme odišli, do podniku nabehli náckovia a všetko to tam vymlátili. Takže nakoniec to až také vtipné predsa len nebolo. Ale aj taká doba to vtedy bola.
Jožovi Rážovi. Ňuňuňu.
