Je veľa dôvodov, prečo podobné miesta neznášam a dokážem tie dôvody aj pekne zaobaliť, ale, medzi nami, jediným takým skutočným je to, že keď som bol mladší ako som teraz, a teda v čase, keď som takúto ustanovzeň naliehavo potreboval pre svoj duševný rozvoj, nikde na okolí žiadna nebola.
Jasné, že na Sibíri to nikto ani neočakáva, lebo tam nie je ani trafika, ale tak vôbec. V Smokovci nič. V Lomnici nič. A dokonca ani v Poprade, ktorý bol mestom. MESTOM. Aspoň pre mňa. Aspoň vtedy.
Čiže zo mňa hovorí prachsprostá závisť. Pripomeňte mi to, keď náhdou budem moralizovať, aké sú tie nákupné centrá unifikované, umelé a únavné.
Nezáleží na tom, čo za darčeky som kúpil, lebo ja sa koniec-koncov nemýlim a logicky som vybral tie najlepšie. Iná vec ma na srdci kvári a preto si dnes povieme niečo na takú neotrepanú tému ako je dekadencia mladých ľudí.
Veziem sa vám pohodlne na eskalátore. Eskalátory, mimochodom, tiež neznášam. Sú také príliš...automatické. Keď som bol mladý, poznal som len tie štyri na popradskej vlakovke, z ktorých ani jeden nefungoval. Teraz, po rekonštrukcii, sú tiež štyri a funguje jeden. V svetlej chvílke dva.
Takže ešte raz. Veziem sa vám pohodlne po eskalátore z multikina. Bolo síce krátko po obede, ale šiel som sa pozrieť, či niečo nepremietajú. Čo ak práve niečo dobré. Multikiná tiež nemôžem vystáť. Sú také príliš multi, hento-tamto, pohodlné, dobrý zvuk, veľký výber a vôbec. V našom kine v liečebnom dome Penzák premietali dvakrát týždenne a my sme tam boli stále, nech dávali, čo chceli. Keď výber neexistuje, nevyberiete si.
Takto som napríklad videl Horizont udalostí, „ľahké sci-fi v štýle Hviezdnych vojen." Skoro som pri ňom od strachu vykonal veľkú potrebu do spodnej časti odevu a na drevené sedadlá. Dvere boli na mrežu, odísť sa nedalo.
Takže ešte raz. Veziem sa pohodlne na eskalátore z multikina a predomnou taký ten shoppingcenterový chlapčisko. Dvadsaťniečomáloročný. Viete o čom hovorím: na nohách flip-flopy, vypasované nohavice, farebne dopasovaná taška, slnečné okuliare v dokonale upravených vlasoch, v jednej ruke telefón, v druhej kľúče od auta.
Ako v poriadku, aj ja som mal na nohách sandále, ale len preto, že bolo horúco. Aj ja som mal vypasované nohavice, ale len preto, že som chcel dobre vyzerať. To hádam môžem. Dopĺňalo ich tričko s ET-im, ktoré veci dostatočne uvádzalo na pravú mieru. Aj ja som mal farebne ladiacu tašku, ale len preto, že si predsa nedám nejakú, čo k oblečeniu nepasuje. (Celkový počet mojich tašiek: jedna.) Aj ja som mal okuliare vo vlasoch, ale len preto, že vonku svietilo slnko a žiaden slušný človek sa po kultúrnej mekke svojho mesta nešpacíruje v okuliaroch. Rovnako ako slušný človek nenadáva policajtom. Ani keď je opitý. Aj ja som mal celkom fajn upravené vlasy, ale bola to skôr vec toho, že som si ich umyl.
Takže. Teraz, keď sme si dokonale vysvetlili rozdiel medzi ním a mnou, môžeme prejsť k pointe.
Chalanovi zazvonil telefón a on, keďže ho mal poruke, ho svižne zdvihol. Ja by som ten svoj musel pomerne zdĺhavo hľadať v tej mojej farebne zladenej kapse. Volal mu Palino a on sa Palina spýtal, či sa náhodou tiež práve nenachádza v tej istej skvelej presklenej budove ako on. Žeby, reku, mohli dať nejakú kávičku. A tu, drahí čitatelia, ktorí ste so mnou ostali až doteraz, narážame na zásadný problém. Kávička, ehm.
Opravte ma, ak sa mýlim, ale dvaja dvdsaťniečomáloroční chalani nemajú čo chodiť na kávu. Ak je príliš skoro ráno alebo večer predtým niečo popili, som ochotný akceptovať kofolu. Ak však nie, jediným dôstojným nápojom dostatočne vyjadrujúcim veľkosť konzumentovho ega, je pivo. Alebo víno. Z plastovej fľaše, nie z pohára. Prípadne poldeci alebo kombinácie horeuvedených. Že prečo?
Tak poprvé preto, že mladí majú rozmýšľať nad revolúciou a tú pri káve ešte nikto nedosiahol.
Podruhé preto, lebo Hviezdoslav povedal o mládeźi, že je držiteľkou rána a pri pití kávy do rána ešte nikto nevydržal.
Potretie, káva nemá tú správnu atmosféru. Ak pijete vodku, je zjavné, že ste buď alkoholik alebo sa niečo deje. A u nás sa deje stále. Furt nejaké podlé a obludné útoky na vládu.
A na záver, last but not least. Už len tá predstava, doprčic. Chalani kávičkujú.
"Sme buzici alebo zdravi ludia? Sme skutocne pedofili zvrhli alebo sme normalni zdravi ludia? Nech sa maju radi tito zhovadili ludia niekde doma.." (citát: vieme kto)
Autor opäť raz nechce vôbec nikoho uraziť. Akurát má pocit, že jediný spôsob ako tu prežiť, je robiť si zo všetkého srandu. Lebo toto tu už nikto nemôže myslieť vážne.
I try to laugh about it
Hiding the tears in my eyes
´cause boys don´t cry
(The Cure)
