Tento odstavec si ale Vlado Weiss zaslúži:
Vďaka nemu sme zažili nezabudnuteľné chvíle, kedy slovenský futbal nachvíľu prekročil svoje reálne možnosti asi dvakrát a podmienky minimálne desaťkrát. Dvakrát Poľsko, Česko a raz Taliansko, na to sa len tak nezabudne. Áno, nikto iný by to s tým mužstvom pravdepodobne nedosiahol a zrejme ani nedosiahne. Lenže.
Vlado Weiss a taktika
Samozrejme. Ak máte mužstvo, v ktorom európske parametre dosahujú dvaja hráči, nemôžete vyskakovať. Postavíte taktiku na rýchlom a plynulom prechode do protiútokov, nasadení a spoľahnete sa, že vám pri tom všetkom bude priať aj šťastie. Je to prístup úplne legitímny, pravda, za predpokladu, že funguje. (Už) nefunguje.
Zrazu nikto nevie, čo presne má na tom ihrisku robiť, nikto sa nesnaží tak, ako sa snažil predtým, keď sme, síce so šťastím, ale otáčali zápasy. Zrazu všetci bezradne pobehujú a o akcii sa dá hovoriť akurát tak v Tescu pri štadióne. Nehrá sa nám dobre proti slabším, lebo musíme tvoriť, nehrá sa nám dobre ani proti takým, ako sme my, lebo akosi prehráme, ale nehrá sa nám dobre už ani proti silnejším, lebo sú celkom jasne silnejší.
Vlado Weiss a hráči
Samozrejme. Tréner má právo vybrať si hráčov, ktorým verí, to je po á, ale po bé má potom za to niesť zodpovednosť. Vlado Weiss, a to si povedzme na rovinu, má svojich obľúbencov, ktorí hrajú viac v reprezentácii ako v klube. Zoznam je skôr dlhší ako kratší, v minulosti obsahoval napríklad Kozáka, Borbélyho, Obžeru a Jakubka, aktuálne Filipa Šeba a bohužiaľ aj Jana Muchu.
Ono to má totiž potom aj dôsledky.
Jana Muchu mám rád, ale sympatie bokom, druhý gól proti Arménom, ktorý môžeme pokojne považovať za zlomový v celej kvalifikácii, ide na jeho vrub, alebo presnejšie na vrub toho, že v Evertone za niečo vyše jednu sezónu odchytal dva zápasy v Ligovom pohári. Aj keď sa môžem mýliť a tie zápasy boli tri.
Filipa Šeba rád nemám, ale antipatie bokom, buďme presní a pozrime sa na jeho čísla. Keď ho kupovali do Rangers, bol som práve v Škótsku a môj kolega Chris, oddaný fanúšik, sa ma naňho pýtal. He could score a couple of goals, povedal som opatrne a trafil som celkom presne, lebo Filip počas svojej dovolenky v Škótsku dal v lige góly presne dva. V dvadsiatich štyroch zápasoch. Vo Valenciennes mu to sypalo porovnateľne, lebo na šesť gólov potreboval šesťdesiat dva zápasov a aj napriek tomu sa stále považuje za útočníka. Celkovo je jeho bilancia v zahraničí 14 gólov v 118 zápasoch a kto sa chce smiať ďalej, môže si pozrieť toto video, odporúčam od druhej minúty.
Ťažko pochopiteľné sú aj niektoré taktické ťahy, napríklad ten včerajší, v rámci ktorého sa na hrot postavil Erik Jendrišek a to prosím pekne vtedy, keď sme potrebovali vyrovnať. Erika mám rád hlavne kvôli tomu gólu v Prahe, ale za posledný rok sa mu darí asi takto: v Schalke nehral nič, lebo nehral a vo Freiburgu trinásť zápasov a dva góly. V reprezentácii 28/3. Áno, väčšinu času hrá krídlo, ale veď práve preto by nemal hrať jediného(!) útočníka, keď máme vyrovnať. A vyhrať.
Plynule nadviažem. Útočníkov nemáme a ten jeden, ktorý dáva góly a volá sa Bakoš, ten si za odmenu mohol zápas s Ruskom pozrieť z tribúny. Zoznam hráčov, ktorí v reprezentácii nehrajú, hoci by mohli byť prínosom, je dlhý. Vrátim sa na začiatok: tréner má právo vybrať si hráčov, ktorým verí. Ak to však nefunguje, mal by niesť dôsledky.
Vlado Weiss a výsledky
Možno som sa ale vo všetkom predchádzajúcom tragicky mýlil a namiesto dojmov by som mal uviesť výsledky. Tak teda.
Pod vedením Vlada Weissa odohrala reprezentácia 39 zápasov s bilanciou 16 výhier, 7 remíz a 16 prehier, skóre 55-52. Na porovnanie: Jankech 18-6-10, Adamec 13-11-10, Galis 12-12-7. Nič tým nechcem povedať, uvádzam to kvôli kontextu.
Tých 39 zápasov zahŕňa famózne Taliansko, Poľsko aj Česko, ale tiež 1:1 s Islandom a Novým Zélandom, 1:2 s Luxemburskom a dve diétne víťazstvá nad Andorrou.
Od majstrovstiev sveta je naša bilancia 5-3-6 so skóre 13-18, ak navyše odrátame Andorru, ostanú nám tri víťatzstvá v dvanástich zápasoch. Vyhrali sme každý štvrtý, ale prehrali polovicu.
Z posledných desiatich zápasov máme tri víťazstvá a deväť (!) strelených gólov, pričom sme trikrát hrali s mužstvami, ktorým sme mali dať okolo päťky. Bez Andorry je to ešte horšie, z ôsmich zápasov máme víťazstvo presne jedno, v príprave s Rakúšanmi a skóre 7-14. Góly v posledných piatich kvalifikačných zápasoch: jeden, jeden, nula, nula a nula.
V kvalifikácii dali menej gólov ako my len krajiny ako Kazachstan, Andorra, Luxembursko, San Maríno, Malta, Litva a Lichtenštajnsko. K ním Bulharsko a Wales, ktorí majú o dva zápasy menej.
Okrem Andorry sme súťažný zápas nevyhrali od Moskvy, čo je presne rok a mesiac.
Posledné tri zápasy sme nedali ani gól a viac ako jeden v súťažnom zápase naposledy Talianom. Odohrali sme ich odvtedy desať. Za ten čas sme však dvakrát dostali po tri góly a raz štyri.
Zhrňme si to. To, že tréner protežuje svojich obľúbených hráčov (občas z klubu, ktorý trénuje) a vynecháva iných, môže byť (pripusťme) otázka dojmu, rovnako ako to, že hráme na náhodu. Krásne hrať nemusíme, ale potom ostávajú už len výsledky a tie sú posledný rok zlé. To nie je o tom, že by sa nám chvíľu nedarilo a pár zápasov nevyšlo.
Ostáva otázka, či rok zlých výsledkov stačí nato, aby bol odvolaný tréner s pozíciou, akú má v slovenskom futbale Vlado Weiss. Lebo spomienky sú síce krásne, ale doživotného trénera ešte z nikoho neurobili.
