Mám predstavu ako by tie voľby mali dopadnúť a vy s tou predstavou súhlasiť nemusíte, lenže je to moja predstava, môj život, moja budúcnosť. A o tú budúcnosť ide. Môžeme si zas a znova rekapitulovať, čo sa tu za posledné štyri roky udialo, ale načo opäť hádzať hrach na stenu, ak je stena navyše ešte aj hluchá. Môžeme si zopakovať, čo všetko sa zmenilo k horšiemu a pýtať sa, čo z toho je najhoršie. Či katastrofálna ekonomická situácia, o ktorej už radšej nehovorí nikto z vlády, či nezávislosť súdnictva, ktorá je tam, kde je a všetci vieme, kde to je. Alebo napríklad nezávislosť médií, vymožiteľnosť práva a po stýkrát Hedviga, kazašská novinárka, náckovia, tendre, diaľnice, skládky, nástenky, emisie, igelitky, jachty a tak ďalej. A možno je zo všetkého najhoršie to jednoduché (ale inak prachsprosté a hnusné) klamstvo. Tak.
Za tie posledné štyri roky som bol kade-tade po Európe, väčšinou mimo Slovenska, takže všetky tieto veci sa ku mne dostávali cez filter vzdialenosti. Nežil som tu tak úplne, navyše som bol aj študent, takže sa ma to ani až tak veľmi netýkalo. Teraz som sa po dlhom rozhodovaní (a že teda bolo ťažké) rozhodol, že na Slovensku budem žiť. Že si tu teda ako predstavujem svoju budúcnosť. Sám neviem prečo, bože, toľko vecí ma tu vytáča, ale asi som nakoniec dospel k poznaniu, že aj keď ma vytáčajú, sú predsa len slovenské a ja im teda vlastne rozumiem.
Tak som sa teda rozhodol a aj preto ma desí, že ďalšie štyri roky by to mohlo ísť po starom a tentokrát od toho neutečiem do Škótska, Poľska ani Portugalska, teraz si to spolu so všetkými ostatnými budem musieť vyžrať. Neviem si celkom presne predstaviť, čo by asi tak nasledovalo, ak by terajšia vláda vládla aj ďalej a ani si to predstavovať nechcem. Stačí si zrekapitulovať posledné štyri roky a niečo podobné si predstaviť do budúcnosti. Nie je to skvelá predstava. Nie je dokonca ani normálna, je úplne najhoršia. A viete, čo je na tej najhoršej predstave najhoršie? Že tie štyri roky, to je to obdobie môjho života, v ktorom mám byť zapálený, produktívny a činorodý. To je moja budúcnosť, lenže je to aj budúcnosť všetkých ostatných mladých ľudí, ktorí, tak ako ja, veria, že človek by sa mal sám o seba postarať a niesť za seba zodpovednosť. Všetkých sa nás to bezprostredne týka a ak aj nie, malo by sa. Prežiť tie štyri roky v tom štáte, ktorým je Slovensko teraz, ma napĺňa hrôzou a nechuťou.
Suverénne najhoršie na tom všetkom je ale vedomie, ako málo stačí, aby to všetko bolo tam, kde to je teraz (a opäť raz vieme, kde to teraz je, tak načo nadávať). Stačí, že henten sa do parlamentu nedostane, hoci aj o desať hlasov, hentí dvaja áno, jeden síce už naposledy, ale ešte predsa a budeme mať opäť pred sebou štyri roky, po ktorých to tu budeme dávať do poriadku zas poriadne dlho. Desí ma, že výsledok volieb je neodhadnuteľný a bude v podstate náhodný, pričom však nejde o fazuľky. Čiara medzi úspechom a tragédiou je tenučká, stredná cesta neexistuje. Je to buď-alebo a šance sú pol na pol. Veď toho sa bojím najviac.
Hej, normálne sa bojím, že po prvých neoficiálnych výsledkoch volieb mi bude jasné, že je to zas na štyri roky v ťahu. Ak sa Slovensko v záujme šťastnejšej budúcnosti potrebuje ešte štyri roky poučovať, nech sa páči, v kontexte nejakej histórie je to doba zanedbateľná, lenže nie pre mňa, lebo ja tu žijem a nie je mi to jedno. To je ten môj život, moja budúcnosť. V tomto som egoista.
A čo budem robiť, ak sa to teda stane? I shall drink heavily and shout at you! (BB, 2:6) Kecám, pochopiteľne, hoci chlastať by som mohol a poriadne, lebo aha, henten chlastá odfurt, furt poriadne a ešte je vďaka tomu aj v koalícii. Možno je to nakoniec spôsob, ako sa na Slovensku presadiť a zabezpečiť do budúcnosti. Čím sa pekne celý článok samozhrňuje v jednej vete. V týchto voľbách ide totiž najmä o to, ako bude Slovensko vyzerať do budúcnosti.
venované Mishy.
