Vlastenecký, povedali by jeho autorky, lebo áno, bol tam Kriváň a dvojkríž na každom kroku, lenže okrem toho bol aj plný švabachu, detí s očami modrejšími ako pri Mengeleho pokusoch a v diskusii mi niekto s menom Panzerfaust 88 vynadal do duševných bezdomovcov. Nikto na tom portáli akosi nevedel pochopiť, že aj keby mi za článok zaplatili, jednoducho si neželám, aby sa tam objavil. Nikdy. Za žiadnych podmienok.
To nám zrejme potom nejde o rovnakú vec, konštatovali autorky sklamane a ja som radostne súhlasil, áno, to nám teda nejde a boh dá, že ešte dlho nepôjde. Ale zaujímavé, ako niekedy dokážeme nájsť zhodu a ani nevieme ako, pomyslel som si, keď som stade odchádzal.
Veru, tento svet je plný zaujímavostí a paradoxov, spája sa kadekto s kadekým a to nemám na mysli pravicového zlepenca. Náckovia si vo svojom spravodlivom protisionistickom a protiizraelskom boji napríklad rozumejú s Arabmi. A nielen to, oni si dokonca rozumejú aj s ľavicovými aktivistami, ktorí v mene humanity podporujú Palestíncov a teda podporujú aj všetko, čo je protiizraelské, vrátane tých náckov. Stále v mene humanity, samozrejme.
Lenže čo sa budeme motať po svete, ktorému aj tak nerozumieme, poďme domov. Čo je doma, to sa počíta, tu sa nám tiež kadekto dojímavo spája s kadekým. Tuhľa, dobrí chlapci z Pospolitosti, tiež nič viac ako praví národniari, valašku im do chrbta. K soche Svätopluka idú pochodovať, aby ju ochránili, lebo je ich symbolom. K soche, ktorú postavil komunista pre komunistov a tí komunisti ju potom za svetla vatier odhalili. Za svetla vatier typického skôr pre tých milých národniarov.
To si človek len potichu vzdychne. Ach, pekne nám ich ten svet aj u nás doma pospájal. Ešteže nás to neprekvapuje.
