Futbal, Karol, je dobrý v tom, že aj keď prehrávaš osem-nula, zápas sa raz skončí. Síce to bude hrozná prehra, ale bude iba jedna. Debakel, ktorý Robert Fico uštedruje svojej neexistujúcej opozícii, však trvá už celý jeden rok. Sú zatlačení do kúta a tam nemilosrdne mlátení, rozutekávajú sa na všetky strany, aby sa mimo ringu pozviechali a ešte aj tam sa medzi sebou zvládnu pohádať. Úprimne, ak by v PR tíme Roberta Fica ponúkali polročnú stáž, bral by som, nech je aj neplatená. Zaujímalo by ma, ako to robia, lebo to robia skvele. Nepremárnia žiadnu príležitosť a ešte z nej aj vymačkajú maximum.
Olympiáda, napríklad. Stále do nej ideme, budeme pri tom kašľať na ekonomiku a logiku, hoci oboje by malo stáť nad chlebom aj hrami. Referendum o nej je napríklad také drahé, že si ho nemôžeme dovoliť, ale samotná kandidatúra drahá nie je (logika?). Ľudia to na moje obrovské prekvapenie kupujú, lebo a) Tatry sú pekné a olympiádu si zaslúžia (logika?) b) bolo by to pekné tak celkovo (logika?) c) sme národ pohostinný a teraz to treba dokázať (sme? A ako to súvisí s pripravenosťou?) d) ľudia si zaslúžia dobré správy (ale prečo také drahé?).
Okrem toho by to vraj bolo ešte aj dobré PR pre krajinu, hoci mi ešte stále nikto nevysvetlil, aké PR z kandidatúry vyplýva. Nikto, Karol, NIKTO si NIKDY nepamätá kandidátské mestá a my tú olympiádu nedostaneme. Svet olympiád sa totiž od našich (už vtedy s prehľadom neúspešných) kandidatúr za Mečiara posunul vpred a my sme sa neposunuli s ním. Nároky na olympiádu sa zvýšili a dnes sú tam, kde my jednoducho nie sme. Dá sa povedať bohužiaľ, ale to bohužiaľ po neúspešnej kandidatúre nás bude stáť veľa peňazí. Ľudia to nevedia a ja sa im to už tretikrát snažím povedať. Nerozumejú.
Reflektujú na víziu chleba a hier a Putina, ktorého stelesnením sa Fico stáva, lebo klikuje tisíc a jeden krát, behá na hrádzi a nachádza peňaženky. Veď aj Putin nachádzal vázy na dne mora. Má psa a natáča s ním videá, opiera sa o krb a odhaľuje jánošikovské plastiky. Toto je PR, Karol. Občas nerozumiem ľuďom okolo seba. A potom ešte príde .týždeník, s ktorým síce nesúhlasím bežne, ale nesúhlasím s ním rád, lebo má aspoň argumenty. Sľubuje skvele vyargumentovaný článok o tom, prečo je kandidatúra dobrý nápad a všetko, čoho sa človek dočká, je samé keby a by a nostalgické spomienky na to, ako sme usporiadali majstrovstvá v severskom lyžovaní pred 43 rokmi(!) a aké to bolo pekné, keď sme skoro kandidovali na tú olympiádu pred 29 rokmi(!). Ten .týždeník, ktorý si celé roky zakladá na občianskej spoločnosti a fiškálnej zodpovednosti, zrazu tieto dva piliere v ťažiskovom článku, v ktorom podporuje megalomanský projekt, úplne opomenie. Ani slovo o referende alebo nákladoch. Nerozumiem, Karol, úplne tragicky nerozumiem.
Baví ťa to? Ani mňa, ale pokračujeme. VSŽ. Vlastne USS.
USS sa rozhodne, že VSŽ predá, čiastočne, ak nie úplne, pre zmeny, ktoré pán premiér a jeho vláda zaviedli. Nič sa nedá robiť, investor sa rozhodol, povie premiér koncom roka a nezabudne obviniť Dzurindu, ktorý investora doviedol a fabriku zachránil (po Rezešovcoch, tých Fico pre zmenu dosadil do dozornej rady Transpetrolu a Mečiara, ktorý im tie železiarne dal, zobral do vlády). Lenže sa USS nakoniec o predaji s nikým nedohodne, v biznise normálne vec. Odchod investora, ktorý je ako odchod prezentovaný len premiérom (v skutočnosti totiž ide len o predaj a teda výmenu vlastníka) sa jednoducho neuskutoční. Neprebehne transkacia medzi dvoma súkromnými firmami. Nič sa nedeje.
Premiér napriek tomu nabalí každého, kto k tomu kompetenčne má čo povedať a odletia do Ameriky zachraňovať situáciu, ktorá nehorí, lebo je jasné, že obchod neprebehne a aj keby prebehol, žiadne desaťtisíce ľudí neskončia na dlažbe. Nasadí si prilbu a podpíše memorandum a PR akcia skončí na jednotku. Neexistujúci problém sa vyriešil, Putin, pardon Fico, zakročil a potom ešte napíše článok, v ktorom zjazdí média, že o PR akcii napísali, že PR akciou bola. Spraví to na blogu toho média, ktoré z duše nenávidí. Lebo prostitútky, nezabúdajme. Nabudúce porozmýšľaj, keď budeš nadávať na ten ostrov, na ktorom si, lebo doma Ťa čaká toto.
A potom príde deň včerajší, kedy sa pán premiér objavil v jednej veľmi známej relácii, o ktorej si nemyslím nič, lebo we all gotta do, what we gotta do. Neodmietne šancu pomôcť žene, ktorá, chúďa, naozaj trpí. Prijme ju a hovorí o systémových opatreniach, hoci sú to práve systémové opatrenia, ktoré absolútne zlyhali. Predstaví členov vlády ako ľudí z ľudu, veď Kažimír má rád párky, Kaliňák praženicu a Richter, Richter, ten zje všetko. Nevyzerá. V zábere sa zrejme náhodou niekoľkokrát objaví (nasvietená) jánošikovská plastika, ktorú znovuobjavil, jej znovuobjavenie oznámil v článku a podporil tak slovenské hodnoty. Rozumieš, plastika so slovenským národným hrdinom ako znak symbolickej premeny od horšieho k lepšiemu.
Potom je pán premiér v štúdiu, trochu neoholený, lebo je to ľudskejšie, ležérny, žiadna kravata, len rozopnutá košeľa, aj mnohotisícové hodinky z jeho ruky zmizli, lebo mnohotisícové hodinky tvárou v tvár žene žijúcej zo 150 eur a trpiacej rakovinou vyzerajú ako? No nahovno. Je jeden z nás, v kľúčových momentoch sa letmo dotkne jej kolena, aby dal najavo, že spolucíti a spolupatrí. Splynie s ňou. Sú jedno. Jedno PR. With all due respect, toto je jeho absolútne víťazstvo.
Najlepšie však ešte len prichádza: keď dieťa tej onkologickej pacientky povie, že pán premiér je lepší človek, ako ho vykresľujú médiá, je to silnejšie posolstvo, ako si ty a ja, Karol, vieme predstaviť. Na to, že kedysi bol nejaký hlas na nejakej nahrávke, si nikto nespomenie a pitie coly je len dobrý vtip. Veď ho aj Vilo spomenul a o Vilovi každý vie, že je to tiež dobrý človek.
Prepáč.
Samo
