Skončila sa kampaň, párky sú zjedené, pivo vypité, stromy zasadené a dobre tak. Bolo to otravné, miestami smiešne, ak máte radi smiech cez slzy. Najvyšší čas na moratórium a tak sa moratórium začalo a nič sa nezmenilo. Schránky aj tak aj dnes zaplavia zas nové letáky a nikto nebude na vine. Aj napriek obrovskému množstvu letákov a ďalších prostriedkov bude účasť mizivá. To bude už pozajtra.
Najneskôr v sobotu poobede sa objavia podozrenia z kupovania hlasov. Polícia sľúbi, že ich prešetrí, zatiaľ nebude nikto na vine. Dávno potom, ako už na kupovaní hlasov prestane záležať, polícia zistí, že aj tak nič nevyšetrí, čím len potvrdí, že naozaj nikto na vine nie je. Je to len taký stredovýchodoeurópsky folklór, taký náš.
Už pozajtra, čiže v sobotu, bude jasné, že sa väčšina ľudí na tie voľby úplne vykašľala. A tak sa bude ešte v tú istú sobotu poobede, ale s ešte väčšou intenzitou v nedeľu, v televíznych štúdiách sofistikovane diskutovať o tom, prečo bola účasť už postýkrát taká nízka, že od označenia za mizivú ju delí len to, že máme aj voľby do europarlamentu.
Už v sobotu večer a potom ešte raz v nedeľu budú pred kamery predstupovať tí víťazi, ktorí zvíťazia v prvom kole. Budú hovoriť, že im voliči dali mandát, a úplne im bude unikať, že väčšina voličov im nedala nič, ale naozaj vôbec nič. Tí víťazi im nestáli ani za hlas pre protikandidáta, úplne sa na nich vykašľali, ale oni budú určite tvrdiť, že ich tým kašľom delegovali.
Tí, ktorí budú musieť, si to rozdajú v druhom kole a potom sa voľby skončia. Tri a pol roka bude, až na občasné škandály, pokoj. Keďže pôjde o škandály lokálne, do celoštátnych médií sa dostanú len zriedka a keďže lokálni voliči svojou nevoľbou už vopred ukázali, že im je to aj tak jedno, vlastne škandálmi vôbec nebudú. Po zhruba tri a pol roku sa znova objavia tie letáky a bilbordy a plány na parky a priemyselné parky a cesty a diaľnice. A insitné nápady, ktorých prehliadkou regionálne voľby sú. Všetko sa to do bodky zopakuje.
Iste, v rámci akejsi elementárnej občianskej zodpovednosti (povedzme, že po dvoch rokoch od pádu vlády sa u mňa opäť prebúdza) je nutné pozerať sa na tú frašku inak, dajme tomu zodpovednejšie. Je potrebné uprednostniť rozum pred tým pocitom, lebo ak si tam nikoho nezvolím ja, tak si tam niekoho zvolia oni a oni nemajú vkus, to dokázali už dávno a dokazujú to stále. Zároveň však, ak vynecháme Bratislavu, je uprednostnenie rozumu pred pocitom extrémne ťažké. Tie veci, tie útvary, totiž ešte aj tým bezpohlavným byrokratickým názvom VÚC akoby demonštrovali svoju dokonalú odosobnenosť a odtrhnutie od reality.
Vyššie územné celky nemajú vo svojej dnešnej podobe žiaden zmysel. Sú historickými a kultúrnymi hybridmi, geografickými nezmyslami. Nekopírujú prirodzené hranice absolútne ničoho okrem štátnych hraníc, lebo tie musia. V rámci Banskej Bystrice si zo zasnežených Donovalov môžu mávať k Ipľu, Trnava sa zas ako majstrovský príklad homogénnosti a integrity a zdrvujúce víťazstvo logiky tiahne od Moravy cez Dunajskú Stredu až do Veľkého Medera.
Ja, trvalým bydliskom v Prešovskom kraji, nemám s Prešovom spoločné nič, nie je to centrum moje ani nikoho, koho poznám. Nemám k Prešovu žiaden vzťah, to mesto je ďaleko, ďaleko za hranicami môjho regiónu a aj tak je takmer v geografickom strede toho dlhého kraja, ktorého som údajne súčasťou. Celá jedna jeho polovica je úplne za hranicami mojej mentálnej mapy a nie je to preto, že by som Sninu ignoroval. Ja len s ňou nemám absolútne nič spoločné a to isté vám, mimochodom, v obrátenom garde povie aj ľubovoľný obyvateľ Sniny. Nie je nič, čo by nás spájalo, nie ak si Východ prestaneme predstavovať ako jednoliatu masu zaberajúcu tú divokejšiu polovicu republiky.
Ani po štyroch rokoch netuším, kto sú tí ľudia, ktorí kandidujú za županov, hoci znova kandidujú tí istí a aj výsledok bude rovnaký. Nemyslím si, že je chyba vo mne, lebo sa nedokážem zaujímať o niečo, s čím sa nedokážem identifikovať. Keď tohp jedného z nich zvolia, pravdepodobne sa ani nedozviem, čo vlastne robí, je totiž tak ďaleko, že môže byť pokojne aj v Ostrihome, ja si rozdiel nevšimnem a chyba opäť nie je vo mne. Za celé vyše tri roky jeho existenciu nepostrehnem, ale pol roka pred voľbami sa mi iste pripomenie a bude tvrdiť, že je tu aj pre mňa.
Prešovský vyšší územný celok sa môže volať kraj a hoci aj župa, stále je to však prázdna, bezobsažná, v tejto podobe nefunkčná a zbytočná bublina a to je rozdiel medzi Vysokými Tatrami a Sninou stále menší ako medzi tým Veľkým Mederom a Skalicou. Už sa ich tam v Skalici a Mederi niekto pýtal, čo ich spája? Do akej miery sa identifikujú so svojim vyšším územným celkom? A keď mu odpovedali, už pochopil, prečo je volebná účasť mizerná jak paradajky z Tesca? Už mu to svitlo? Netreba ísť do povolebnej diskusie, stačí sa spýtať dotknutých.
Riešenie problému je presne rovnaké ako pred štyrmi / ôsmimi / dvanástimi rokmi. Je jednoduché až triviálne, z čoho je jasné, že v najbližších štyroch / ôsmich / dvanástich rokoch problém vyriešený nebude. Tým riešením je v prvom rade priznanie si, že nejaký probléme existuje a my sme ešte stále dosť ďaleko aj od tohto prvého kroku. Tým riešením sú prirodzené regióny, lenže načo problém riešiť, keď problémom vlastne vôbec nie je.
Ak by sa ľudia totiž začali zaujímať a zúčastňovať volieb, ak by boli motivovaní, bolo by na víťazstvo potrebných omnoho viac hlasov a to predsa žiaden politik chcieť nemôže. Presvedčovať viac voličov predsa vyžaduje viac námahy, navyše kdesi v pozadí sa ozýva moje druhé skeptické ja, ktoré hovorí, že nezáujem verejnosti je pre väčšinu politikov želaný stav. Načo si to komplikovať, keď je to teraz také nádherne jednoduché, veď v roku 2009 napríklad v Prešovskom kraji s vyše 800 tisíc obyvateľmi stačilo v druhom kole 63 tisíc hlasov. Voľbám trikrát sláva!
