Preč sú totiž časy, keď sa človek mohol spoľahnúť na to, že Slovan príde do jeho menšieho či väčšieho, stále však mesta a on si na ňom bude môcť dosýta porozširovať slovnú zásobu. V tých časoch mal totiž človek istotu, že ten jeho klub bude celý zápas lepší ako Slovan. Že ho bude tlačiť, hráči budú strieľať, lenže rozhodcovia tomu Slovanu predsa len pomôžu. Že vyhrá, nezaslúžene, so šťastím, náhodou. Alebo aj úplne zaslúžene, lebo Arne Kroták nedá tri čisté šance a brankár zas pustí puk nahodený od modrej. Dvakrát, povedzme. Človek mal skrátka istotu, že si tú slovnú zásobu precvičí. Bol to svet, ktorého nemennosť upokojovala.
Lenže potom sa Slovan na slovenskú ligu vykašľal, v čom mal celkom aj pravdu, lebo slovenskú ligu už nesleduje nikto okrem tých, ktorí si na ňu chcú staviť, čiže mám na mysli hráčov. Nuž a v momente, kedy to Slovan urobil, sa celá tá rokmi pestovaná averzia k nemu dostala na vratkú plochu. Akosi stratila opodstatnenie a čaro, najmä preto, že mravec môže pociťovať averziu voči slonovi, ale tomu slonovi je to pomerne jedno. Čiže, aby som sa priznal, bol som na KHL. Na Prahu. Na tom štadióne, o ktorom som už dávno nepripomenul, že je predražený ako (a tu si vložte ľubovoľný tender vieme ktorej vlády. A tej druhej tiež, len aby sa nepovedalo).
Pražských skalných bolo hádam aj tridsať, čo je asi o tridsať viac ako by som pri vymyslenom klube čakal, ale v poriadku. Privítalo ma skandovanie Vitajte v meste a hneď po ňom aj Vráťte sa na východ.Prekvapujúco obe pochádzali od Bratislavčanov a určené boli Pražákom, ale taký je život. A potom, ešte skôr ako sa to začalo, sa to aj skončilo. Prešla minúta dvadsať, Pražáci dvakrát vystrelili, slovanistická obrana dvakrát nespravila to, čo mala a brankár dvakrát to, čo nemal a hneď bolo nula-dva. Bratislavské znalkyne hokeja sa ešte ani na svoje miesta vo VIP lóžach usadiť a na ofsajd spýtať nestihli.
Lenže potom sa to začalo diať. Slovan sa začal snažiť, ja som sa prichytil pri myšlienke, že vlastne aj hrá celkom dobrý hokej a za túto vetu ma už nikdy v Poprade nepustia na zápas. Zistil som, že budem celkom šťastný, ak vyrovnajú, čo aj spravili, len aby hneď dostali ďalší gól. Sedem gólov, Slovan prehráva, koniec prvej.
Začne sa druhá, Slovan tlačí a mňa chytá obmedzené nadšenie, hoci to znamená, že už nikdy v popradskom Kauflande nestretnem člena legendárnej formácie Slava Pavlička. Atmosféra je skvelá, to bez debaty a keď Slovan vyrovná, ani tá hrozná diskoodrhovačka mi už skoro nevadí. Nie je to celkom ono, tá radosť nie je až taká veľká, ale pocitu víťazstva v lokálnom derby so Spišskou Novou Vsou sa približuje. Tlieskam Slovanu. Takto sa vzdávam svojich ideálov.
Hokej na Slovane je dnes plnohodnotnou zábavou so všetkými negatívami a pozitívami. Síce viem o ruskom zvyku len tak si občas zaexpandovať na západ, ale je mi to jedno. Pozitíva prevažujú a ja sa už definitívne budem škvariť v popradskom hokejovom pekle. Na pohodlnom štadióne, na ktorom nesmrdí moč, pivo ani cigarety, averzia akosi stráca zmysel. Negatívny náboj zmizol a namiesto neho nastupuje dobrá zábava, lebo presne tou by hokej mal byť. Príjemný spôsob, ako stráviť nedeľný večer a ak chcete vedieť, dáva to väčší zmysel ako nadávať na niekoho len preto, že je z Bratislavy, Trenčína alebo Kolesík, hoci tým posledným si nie som istý.
Zájde to dokonca až tak ďaleko, že keď sa pár minút pred koncom ten Lotyš, čo hrá za Prahu, ocitne sám pred brankárom a zavesí to tam, je mi to takmer naozaj ľúto. Slovan prehrá. Nie je to také intenzívne, ako keď Poprad doma s tým Slovanom prehral a vypadol v predĺžení štvrtého zápasu play off v sezóne 95/96, ale je to najsilnejšia emócia, akej som schopný. V tom deväťdesiatom šiestom mi hneď po tom rozhodujúcom góle okolo hlavy preletela sklenená fľaša, ktorá sa rozbila o sklenenú výplň, ktorá sa rozbila tiež. Tie časy sú preč a hádam je to aj dobre.
