Mal vzniknúť včera večer, ale futbal som pozeral doma s tatom a keď ho pozeráte doma, nedávate si ešte jedno na víťazstvo. Idete spať. Takže som šiel spať, aj keď zase s dobrým pocitom, že som utužil rodinné väzby.
Mal vzniknúť dnes ráno, ale namiesto toho som šiel s reprezentačným výberom anglických domovov dôchodcov na prechádzku okolo Štrbského plesa. Porozprával som im o Maši Haľamovej a o Golonkovi ako dal Rusom gól a potom kontroloval, či nám ešte nevypli plyn.
Takže vzniká teraz keď som späť, naobedoval sa a poupratoval a tajne verím, že mama z toho bude mať radosť.
Zo sociologického hľadiska je fascinujúce sledovať, akú národnú radosť dokáže spôsobiť fakt, že sa tým správnym ľuďom podarilo dvakrát do obdĺžnikového priestoru dopraviť koženú vec, zatiaľčo tým nesprávnym sa to nepodarilo ani raz. Nezosmiešňujem tým snahu našich futbalistov, ale v súlade s Nickom Hornbym, ktorého knihu Fever Pitch propagujem už v druhom článku, tomu musím dať hlbší podtext a zájsť do histórie.
Nick Hornby tvrdí, že fanúšik je osoba zaťatá a slepá, správajúca sa nevypočítateľne a iracionálne. Pri úspešnom dopravení kože do obdĺžnika prežíva pocity nebeskej slasti, ale pri opačnom dianí upadá do depresie, ktorá môže mať seriózny dopad na prakticky všetko od počtu vypitých pív až po schopnosť týždeň triezvo premýšľať a konať.
Podľa tej istej knihy a mojej vlastnej skúsenosti správny fanúšik nefandí preto, lebo to je radosť. Nie, je to utrpenie a on to vie. Je dolorista. Neúspechov sa bojí, ale je si vedomý, že sú nevyhnutné, takže ich prijíma s tichým povzdychom za maďarský otčenáš bičovaného Slováka. Ono to totižto na tomto blbom svete tak chodí, že neúspechov je z princípu viac ako úspechov, najmä ak hovoríme o slovenskom futbale.
Ako hovorte mi čo chcete, ale ja ani v dnešnej atmosfére keď každý chlapcom ďakuje a obáva sa, či ich v tej južnej Afrike, chudáčikov, nezmôže horúčava (bude, ehm, inak celkom kosa), nezabúdam aké to bolo.
Pamätám si totižto celé tie roky, keď fandiť reprezentácii bola záležitosť pre psychiatra. Pamätám si doby, keď sme už po treťom zápase spoľahlivo vedeli, že nie, ani tentokrát to celkom určite nevyjde. Spomínam si na tie reči, s ktorými sme kráčali do veľkých zápasov a potom sme ich prehrali 5:0 (Poľsko), 5:1 (Rumunsko, Španielsko), 4:1 (Francúzsko, Španielsko,) alebo 3:0 (Portugalsko a Česko, dokonca nie raz).
Veľmi dobre si pamätám ten pocit, ktorý ma zachvacoval pri zúfalých odkopoch našich zúfalo zúfalých a zúfalo neschopných hráčov. Tie odkopy ľubovoľným smerom, najmä však navždy a ďaleko, boli len pársekundovým oddialením nevyhnutného, ktorým bol bez výnimky prvý gól v našej sieti. A potom sa to sypalo.
Jasne si spomínam na tú neodolateľnú presvedčivosť, s ktorou nám naši reprezentanti dávali od prvej chvíle najavo, že nie, ani tento zápas nie je výnimkou, aj teraz prehráme. Pamätám si, a určite aj vy, na doby, keď bol Kamil Čontofalský najlepším súperovým útočníkom a Jožko Kožlej najlepším súperovým obrancom.
Dúfam, že nie som jediný, ktorému v pamäti utkvel zápas s Poľskom, v ktorom sme po prvom polčase vyhrávali dva nula. V druhom ale zrejme Kamila vytočila tá nula inkasovaných gólov a začal konať. Najprv sa rozhodol chytiť loptu a spravil to tak, že sa ona rýchlosťou šprintujúceho slimáka pomaly cez nejakú dieru v jeho tele dostala za čiaru, pričom, podotýkam, pôvodne za tú čiaru vôbec nesmerovala.
O niekoľko minút svoj výkon potvrdil tým, že loptu prakticky naservíroval nechápajúcemu Poliakovi pred prázdnu bránu a len aby to nevyzeralo, že boli dohodnutí, vzápätí toho Poliaka ešte aj sfauloval, čoho výsledkom bola karta, jedenástka, gól a teda aj stav dva dva. Mohol by som to celé odľahčiť tým, že to bola predsa náhoda, lenže nie, ono to bolo prosím pekne skôr pravidlo.
Pätnásť rokov. Pätnásť rokov som sa musel vysporiadávať s prudkými žalúdočnými kŕčmi a návalmi strachu vždy, keď mal súperov alebo náš hráč loptu, čo len tak mimochodom, bolo celý zápas každý zápas. Gól, prakticky bez výnimky do našej siete, bol vždy na spadnutie. Pätnásť rokov som dopredu, rovnako ako hráči, vedel, že je to všetko stratené. Pätnásť rokov som sa mohol tešiť z víťazstiev nad San Marínom a Lichtenštajnskom.
Toto všetko mi teraz zobrali. Zrazu, síce vôbec nechápem skade, ale všetci ako keby sa dohodli, vedia hrať futbal. Brankár si nedáva vlastné góly, útočník triafa bránu, vedia si prihrať a aj tie odkopy, kedysi len navždy a ďaleko, teraz aj niekam smerujú a dajú sa takmer nazvať prihrávkami.
Som zmätený. Zobrali mi istotu, že naši futbalisti nevedia hrať, čo bol jeden z posledných pevných bodov v mojom živote. Teraz s pokojným svedomím môžem povedať, že nič už nie je ako za mojich mladých čias. Smutné zistenie, ktoré ale predsa len o kúsok prekonáva tá radosť z toho, že do tej Afriky sa asi predsa dostaneme.
