Nazorganizovanie návštevy Bojníc jej ešte stačil zbytok síl. Zavolala do Blavykamarátke Zuzke so štvorkolesovým tátošom, ja som mal za úlohu vysurfovať, čimedzitým nevyhorel zámok, či tam zrovna nestraší vo veži, a či budememať dosť na vstupenky.
Zuzkanepricestovala sama, v kapsičke zavesenej na krku jej sladko spinkaloniekoľkotýždňové jazvečíčie mláďa – Dita.
Dita zaHôrkou „musela“ do trávy.
Sára eštevydrží.
A smetu. Starší pánko (možno mladší od mňa) nám na parkovisku so stromami zastretým výhľadom na zámok pomoholzapichnúť sa medzi dve autá. Iba za sto korún, aj so strážením.
Popravej strane chodníka k zámku na oddychovom kopčeku s cestičkami,lavičkami a nádobami na odpad dominuje tento stĺp (fotka vľavo). Neviemo ňom nič bližšie, ale ihneď mi bol povedomý. V Smoleniciach priTrnave, ktorým do 20. storočia takisto panovali Pálffyovci, som nedávno odfotilcelkom podobný (fotka vpavo, kde inde). Má aj tristo rokov a dodnes hodomáci považujú za stĺp hanby, ku ktorému priväzovali previnilcov. Možno tentopekný zvyk pestovali aj bojnickí zemepáni. Dnes by stĺpy nestačili.
Predsamotnou návštevou zámku sa naša výprava rozdelila na dva tábory, na mňaa ostatných. Moja skupina, teda ja (konečne som si aspoň na pol hodinu zašéfoval), si chcela lepšie obzrieť aj rozľahlé nádvorie s múromobrasteným brečtanom, ženská skupina výpravy si zvolila posedenie v reštaurácii,hlavne kvôli WC.
Vovodnej priekope, v ktorej sa v minulom tisícročí člnkoval Neckářs Vondráčkovou, plávali divé kačky, na brehu po plaveckom výcvikurelaxovala labutia rodinka. Niektoré ľudské rodinky prišli po mostíku nakuknúťdo vežičky, ktorú zo všetkých strán obkolesovala voda:
V poslednomčase sa kochávam pohľadom na staré múry, obdivujem dávnych staviteľov, ako umneukladali rôznotvaré kamene, ako sa vyznali v statike, vedeli rozložiť tlakya viesť ich želaným smerom. No najviac sa čudujem, aspoň u násv Trnave, že stáročná vypálená tehla je stále tehlou, a z tejdesaťročnej, ktorou renovovali mestské opevnenie, sú už len červené odrobinky.
Pomalysom obišiel zámok okľukou z pravej strany. Neďaleko vchodu ešte stále žijeasi sedemstoročná obľúbená lipa Matej Korvína.
Tu smesi dali spicha, pozerám cez okno, kde sa toľko mocú tie baby. Ešteže je pekne,prehánky hlásili až na zajtra.
No huráa teraz hŕŕŕŕŕ na vyše hodinovú prehliadku zámku, tentoraz zvnútra. Pozaplatení vstupeniek aj poplatku za fotenie (očumovanie zvonku bolo zadarmo) sanám bude kráčať hore schodmi oveľa ľahšie. Foťák, ozdobený žltým samolepiacim terčíkomako dôkaz pre sprievodcov, že fotenie je zlegalizované, som si prepol do režimumúzeum. Nechcel som pípaníma blýskaním vyrušovať našu skupinku návštevníkov, ktorej sa počítačovouintonáciou ujala sprievodkyňa Martinka s dokonale naučeným textomo každom exponáte, miestnosti, maľovke...
Nonebolo to ktovie čo. Keď bolo málo svetla, bolo umenie obraz udržaťneroztrasený. Podobne nebolo možné udržať Sáru, ani v objektíve, aniv reále. Vzadu za mojou dcérou možno na obraze pri troche fantázierozoznať tváričku Márie Antónie, tá bola zasa dcérou Márie Terézie.
Trajaklaňajúci sa králi na jednom z najstarších obrazov zbierky čudáckeho, alesympatického grófa Pálffyho.
A totoje zas jeden z najkrajších obrazov.
Ajtento, hoci je už riadne neostrý (nechcem povedať rovno tupý). Pardon, to jevzácne zrkadlo a v ňom som sa zautoportrétoval. Čo si človek sámneurobí, to nemá – platí aj pri fotení. Aj obrázok predtým bolo zrkadlo.
Svätápravda - všetko do času, všetko je pominuteľné, dočasné, nič tu nie je naveky –pripomína anjel z plafóna, obklopený symbolmi štyroch evanjelistova vyše stovkou cherubov. Stuha v jeho rukách sa začína a končí rokomnarodenia a smrti grófa Jána Františka Pálffyho. Chudáčisko, do času tubola aj jeho zbierka starožitností z celého sveta, napriek jeho výslovnémuželaniu v testamente. A to bol nejaký pán. Už si viem predstaviť, akoskončí moja zbierka model vláčikov.
Oltárnetreba predstavovať. Pamätám si zo základnej školy, ako spolužiakovi nadávalasúdružka učiteľka, že nič nevie a len čumí ako blbec do stropu, že tamodpoveď nie je napísaná. Tak tu by bolo na čo sa pozerať.
Tu somuž začal vážne uvažovať o prepnutí režimu na automatiku. A nech sablýska. Za 50 korún za slobodu fotenia by som mohol hádam po každom blesku ajzahrmieť, ako to býva pri búrke, ibaže v menšom. Takto rozmazané ich stretnúťna zámku, zahodím peňaženku a utečiem.
Eštepohľad do grófskej rokovacej miestnosti a na luster (skoro akou ministrov a ich kamarátov investorov), a už som krútil kolieskona foťáku na automatiku.
Pohľadz jedného z okien.
Nejesť,nepiť, nefajčiť, nedotýkať sa exponátov! Ale na pol riti si posedieť po toľkýchschodoch hádam... Z pážaťa pri krbe za trónom trčia len tenisky.
Opatrnepo tých schodoch! Nie aby ste ich rozflákli kostrčovými kosťami!
A konečnepri zdroji energie, pri záhadnom sarkofágu grófa.
Presunzáhradou, ktorej múry zdobí francúzsky brečtan, ku vchodu do podzemia sostudňou.
Chládokprebral aj driemkajúcu Ditu. Blesk ju zvláštne vymaľoval, ale čo sa dalo robiť,redukciu pre efekt modrých očí som nenašiel.
Konečnevonku, aspoň Dita si tak myslela.
A zostaloaj na zmrzlinu. Nebolo horúco, ale pršať malo až zajtra. Pri stánkochs bojnickými oblátkami a hračkami pozýval Majster Farbička narýchloportrét. Hore a späť do ZOO putovali skupiny detí, mladí milovníci prírodysi na pamiatku ihneď pokúpili namiesto plyšových opičiek pištoles umelohmotnými brokmi. Zrazu začalo liať ako z krhly, každý utekalz dažďa pod odkvap.
Akosprávny kapitán potápajúcej sa lode zutekal aj Majster Farbička.
Tak akorýchlo dážď prišiel, tak aj odišiel a zasvietilo slnko. Pred poslednýmzáberom mi na rozlúčku zasvietilo na čerstvo umyté strechy zámku.
