Ako magnet mapriťahovali jeho zamatové lupene, zvláštne na dotyk. Šli ľahko odtrhnúť,a blizna bez červenej sukienky vyzerala tajuplne ako rozprávková hradnáveža. Keď som ich pár priniesol domov, mama nebola nadšená a kázala miuž-aj si umyť ruky. Keby som si prstami od maku pretrel oči, vraj by somoslepol. Dodnes som to neskúšal. Zato jeden-dva lupene si občas pridám dobylinkového čaju, získa nádhernú farbu. To oslepnutie zrejme patrík podobným povedačkám, ako si zakrývať pred žabou zuby, lebo keby mi ichspočítala, do rána mi vypadnú.
Natieto bezstarostné časy som si spomenul včera pri prechádzke popri potokuParná. Pri obyčajnom chodníku je toľko neobyčajnej krásy, ktorú sme si prineustálom ponáhľaní sa a naháňaní sa za neviem čím v našej umelejdobe odvykli všímať. Vo vázach je vzácnosťou kytica poľných kvetov. Živýmkvetom sme si zvykli hovoriť: „Tie sú krásne! Ako umelé!“
Už lenkrtko Zdeňka Millera tu chýba. Zato sa mi do záberu snažil vopchať vyrušenýčmeliak (tmavá škvrna na spodnom okraji).
Prisamotných brehoch potoka práve dominuje žltá:
Taktovyzerala poľná cesta pri Parnej pred dvoma týždňami (nemal som zápalkovú škatuľku preporovnanie, zohnal som len 185cm vysokého modela s bicyklom). Včera boli lupienkykvietkov vysokánskej repky olejky už opadané, ani som ich nefotil. Teraz pripomínajú tenučké papričky, ktoré sme ako deti koštovali, ale už neviem, na akej rastlinke to bolo. Božie chlebíčky vídavam doteraz. Pochutnávali sme si aj na čičmaráku - agátových kvetoch.
Nakonci chodníka, už pri ceste do Ružindola, potešili oko nepestované kvety ruže šípovej. Viac ako jej tŕne:
Nadruhej strane potoka, konča Bieleho Kostola, vyrástli akoby z ABC vystrihnutéa zlepené papierové domčeky živých farieb. Zatiaľ je v nich polomŕtvo,ale kamennomlynské komáre, čakajúce v hline na oživujúcu vodu, sa už isto tešia na novú krv:
