V článkubolo citované z desať rokov starého návrhu pamiatkarov, snažiacich sa (dodnesmárne) o vyhlásenie cintorína za kultúrnu pamiatku. Už podľa vtedajšiehoopisu bol schátraný. O Židoch v Trnave som si nalistoval ajv knihe Mojej Trnave od Jozefa Šimončiča. Tým skôr som sa chcel pocintoríne poobzerať. Vraj by tu mal byť aj najstarší náhrobný kameň v Trnave, vyslobodenýspolu s ďalšími ôsmimi z múru mestského opevnenia pri dnešnomZápadoslovenskom múzeu, pri rozoberaní mestskej brány v roku 1862. Mal bybyť na ňom tento text: "Tu jepochovaný prezieravý a spravodlivý muž, Izrael, syn Chajimov, zavraždený v utorok22. tamuza roku 1340.“
Židia s nebývalýmobchodným duchom žili v Trnave zrejme už od čias, keď ňou hrkotali prvévozy kupcov po Českej a Jantárovej ceste. V blízkosti spomínanejbrány, vedúcej na Modranku, bol židovský cintorín asi už v 12. storočí. Prišliaj také časy, že Trnavu, inokedy aj celé Uhorsko, museli opustiť. Dôvodovna sváry až pogromy bolo vždy dosť – odmietanie prestúpiť na kresťanstvo,zodpovednosť za smrť Ježiša, nekresťanské úroky, vykonštruovaná zodpovednosť zašírenie smrteľných epidémií, údajné rituálne vraždy kresťanských detí. Pokoj vyhnancomzaručili až Jozefove patenty, ktoré začal vydávať po smrti matky, MárieTerézie. Ozaj, vždy som sa čudoval, že prečo majú Židia nemecké priezviská.Kedysi nepoužívali žiadne. Na portáli delet.sk (dvere) som sa dočítal, že ichk tomu donútili tiež jozefínske reformy.
Cintorínv Kamenáči by mal mať aj svojhosprávcu. Nič to, keď bude zatvorený (ten cintorín), avizovaný slnečný deňvyužijeme na malú prechádzku popri riečke Parnej, ktorá obmýva dvesto rokovstarý zadný múr, chrániaci židovské náhrobky. Keby aj táto vedela rozprávať!Možno len tri-štyri kilometre po prúde sa jej ľavý breh koncom roka 1704nevedel nabažiť krvi cisárskych a Rákocziho vojakov. My však pôjdeme polhodinku po brehu proti prúdu, k ceste do Ružindola, kde má svokra dva áresúkromného pralesa. Všetci okolo majú pestované záhonky zeleniny a chatky –a my rovno dom, a poschodový. Veď uvidíte. Poďte s nami, môj malýkrpec vás bude viesť:
Hneď povystúpení z autobusa nás privítal zlatý dážď. Našťastie suchý. „Vítam vás,ráčte ďalej!“
Panelovácesta pomedzi záhradkami nás zavedie k starému domu. Tak tu je vchod nacintorín, ktorý sme pred týždňom videli z druhej strany od potoka. Anineprobujeme, či je otvorené. Zjavne nie.
Múr jevysoký, hore s typickým zaoblením navrchu, bez ostnatého drôtu aleboosadených sklených črepov, ako na našich múroch. Na špičkách zbadám vrchol asináhrobného kameňa. Zdvihol som do výšky foťák a len tak naverímboha ponad múrcvakol tým smerom. Doma sa na monitore kompu pozriem, čo som svojím skúsenýmprofesionálnym okom zachytil, dodatočne vymyslím aj čo som tým záberom chcelako básnik povedať. Idem ďalej, smer privátny prales.
Panelovácesta končí pri stave a pokračuje poľnou. Minule tam bolo blata, ideme kustavu a popri Parnej. Tuším od 16. apríla tu možno chytať aj pstruhy. Tedatí, čo majú povolenie. Pre ilustráciu som tu použil fotku z minuléhotýždňa.
„Nopoďme! Vidíte tam tú hromadu cukrovej vaty? Ideme ju okoštovať“
Už smepri nej. Bez koštovky vidíme, že sú to rozkvitnuté stromy a kríky.
„Tak,a toto je prales mojej babky, ale dom je môj, ten mi tatino postavil.“
„Alemama zasa lepšie varí... zasa paštéta.“
„No čo,páčilo sa?“
Začínapanelová cesta, aj bordelu je po zemi viac. O chvíľu budeme na zastávke.
A je po zásobách.
„Tencintorín nám dnes nevyšiel, ale počasie bolo žúžo. Tak čo, pôjdeme spolu aj nabudúce?“
