K nášmu náhodnému stretnutiu prišlo v jeden krásny letný deňroku 2000, práve v čase, keď sa Bohuš so svojim tímom pustil ponaprávaťškody, ktoré na freskách s témou Jeruzalem a štukovej výzdobespôsobil zub času. Podpísala sa pod neho presakujúca dažďová voda, prezimovanievojska Napoleona takmer pred dvesto rokmi v chráme, čo poslúžil aj ako stajňapre kone, prišlo aj k zabieleniu stien vápnom... proste, roboty ako na kostole.Našťastie, mal som pri sebe aj fotoaparát, a niekoľko momentov na časovejosi, ktoré sú už v nenávratne, som sa práve rozhodol neuchovávať len preseba na starom cédečku.
Na opravu ústrednej kartuše kaplnky i štyroch anjelov, ktoríju podopierajú, bolo treba pripraviť podobnú zmes vápna a piesku, akú malik dispozícii talianski štukatéri. Dekor celého chrámu má na svedomí GiovanniBattista Rosso a Giacomo Tornini (1639 – 1655). Význam tohto trnavského kostolav rámci vtedajšieho okliešteného Uhorska Turkami potvrdzuje aj udalosť, kuktorej prišlo v priebehu výzdobných prác jeho interiéru. Po grandióznomsmútočnom pochode celým mestom v sychravom novembrovom dni roku 1652 bolido krypty pod sakristiou pochovaní traja palatínovi príbuzní i jeho syn,Ladislav Esterházy, ktorí zahynuli tri mesiace predtým v bitke pri VeľkýchVozokanoch.
Práce na výzdobe nezastavili ani dva obrovské požiare mesta(1666 a 1683), ani mor (1644, 1648 a 1679), ani rušné roky proticisárskychpovstaní a tureckých nájazdov (roku 1663 sa záhadne vyhli Trnave, rovnakoaj na spiatočnej ceste z výbojov na Morave, pritom priamov meste sa „križovali“ dve veľmi významné európske cesty) z vyše storokov obsadeného Ostrihomu. Do konca roka 1700 bola hotová aj maliarskavýzdoba, zverená Pietrovi Antoniovi Contimu.
O samotnej stavbe kostola (1629 – 1638) MajstromAntóniom a Pietrom Spazzom, hlavnom oltári (1637 - 1340), vyrezanom ViedenčanomBaltazárom Knillingom, pozlacovanom jeho rodákom Vítom Knothoma dokončenom Trnavčanom Vítom Stadlerom, s pomocníkmi KristiánomKnerrom a Ferdinandom z Cífera, i o ďalších, ako bol maliari Ján Keller, L.A. Columba, E. I. Gruber, možno inokedy.
