Obrázky boli z druhej a poslednejvýstavy terčov v dejinách Československa. Celkom prvú usporiadali pred 2.svetovou vojnou vo Východoslovenskom múzeu v Košiciach ešte zariaditeľovania Jozefa Poláka. V tom čase už dohárala svieca poslednýchstreleckých spolkov s tradíciou starou niekoľko storočí. Vznikali užv stredoveku z radov mešťanov najmä z dôvodu, že mestá sinemohli v nepokojných časoch dovoliť vydržiavať stabilnú profesionálnu armádu. Zozačiatku šlo o spolky lukostrelcov, neskôr ich členovia luky a kuše vymeniliza palné zbrane. Po bitke pri Moháči v roku 1526 prišlo k veľkému rozmachustreleckých bratstiev najmä na územiach ohrozených tureckými nájazdmi. Združeniadobrovoľníkov, z ktorých sa neskôr vyprofilovali spolky ostrostrelcova boli podporované aj panovníkom zvláštnymi výsadami, vznikaliv Košiciach, Trnave, Piešťanoch, Bardejove, Banskej Bystrici, BanskejŠtiavnici, Kremnici, Spišskej Belej... Neskôr sa pretransformovali na športovézdruženia, ale napríklad v Ľubici sa zo streleckého spolku stalo pohrebnébratstvo. Posledný takýto spolok na území Slovenska pôsobil v Kežmarku,zanikol iba v roku 1945.
V Trnave je činnosťspolku ostrostrelcov písomne doložená v období 1752 až 1889 (s 12-ročnouprestávkou po revolučných rokoch 1848-1849), so zmienkou, že k jehozaloženiu prišlo v roku 1750. No svoj pôvod odvodzoval už od stredoveku –v roku 1838 oslavoval svoje okrúhle 600. výročie, rovnako ako mesto Trnava600 rokov od udelenia kráľovských výsad. Záznamy o pôsobení čestnýchdobrovoľníkov na stráži a v bojovej pohotovosti v dávnejhistórii Trnavy sa v archívoch nenašli, aj keď tu iste pôsobil tak akov iných mestách. Archívne dokumenty o tom, že v roku 1452 uhorskýgubernátor Ján Huňady rieši sťažnosť trnavských mešťanov na svojich židovskýchspoluobyvateľov, ktorí odmietali chodiť v noci do stráže ako je „oddávna v Trnave zvykom,“ zrejmenesúvisí s dobrovoľnou strážnou službou.
Výstavu terčov, ktoré somako 13-ročné chlapčisko obdivoval v časopise, vtedy v rámci trienáleinsitného umenia mala na starosti komisárka Slovenskej národnej Galériev Bratislave Zlatica Adamčiaková. Žiaľ, v jej skromnej expozícii užchýbalo veľa exponátov najmä zo súkromných zbierok, prezentovaných pred vojnouv košickom múzeu. Jej novú výstavu spred deviatich rokov si už budúpamätať viacerí. Na svoju asi ročnú púť sa vtedy vyše sto drevených terčov vydaloz Pezinka, s dvojmesačnými zastávkami precestovali Kežmarok, Košice,Kremnicu, Trnavu. Z galérie v Dolnom Kubíne zapožičané exponáty putovalinazad do materských múzeí.
Predvčerom (11. 9.) vyšloso svojimi pokladmi na Božie svetlo, teda na obdiv verejnosti, Západoslovenskémúzeum v Trnave, ktoré vlastní viac ako 30 terčov (desať z nichv minulom roku reštaurovali), jeden zapožičal trnavský Spolok sv. Vojtecha.
Pre tých, ktorí nebudú maťani do konca tohto roku čas výstavu navštíviť, som po fanfárovom úvode vernisáže,niekoľkých vetách riaditeľky múzea Daniely Čambálovej (vľavo) a odbornomvýklade Simony Jurčovej čo-to nafotil. Napríklad znak Spolku trnavskýchostrostrelcov, ktorému kedysi niekto odlomil vtáka, konkrétne dvojhlavú orlicu(ako sa možno domýšľať podľa dobovej kresby, prípadne mu trónila čiapka s perím),drevené kruhové terče od priemeru 50cm do jedného metra, drevené terče iných tvarov, sklenenéguľové terče (obdoba asfaltových holubov) i s náčrtkom perového vrhaciehostroja, mažiar, čapice s príchytkou na vtáčie pero ozdobenou mestskýmznakom, meče rôznych veľkostí, sochu patróna lukostrelcov sv. Sebastiána,ktorého si neskôr osvojili aj ostrostrelci (ale aj vojaci, hasiči...).
Pri fotení pušiek – terčovnícsom mal nepríjemný pocit ako za totality s fotoaparátom na železničnejstanici. Predtucha sa naplnila. Prihovorila sa mi spoluprizerajúca sa staršiapani (ale možno mladšia odo mňa), že prečo to všetko fotím, a čo autorsképráva... Niekedy nie som schopný pohotovej odpovede, pretože po niektorýchnázoroch takmer obrbtaviem. Aj teraz. Inak by som sa bol jednoducho opýtal, žeautorské pravo na čo konkrétne. Alebo ktorého autora či jeho dediča mám akožeokrádať. Pokiaľ to nebolo písomne ani ústne zakázané pracovníčkami múzea... Napríkladpri fotení starých pergamenov, na krátky čas vytiahnutých na denné svetlo, bývalogicky zakázané použitie blesku. Ak by som chcel trhnúť peniaze vydaním publikácies nafotenými exponátmi, ktoré sú majetkom štátu alebo Spolku sv. Vojtecha,zrejme by som sa s majiteľmi musel vopred dohodnúť na nejakýchpodmienkach. No v tomto prípade robím len nezištnú reklamu nebohým, zväčšaanonymným autorom terčov a víťazom streleckých pretekov. Takže som fotilnerušene ďalej (a nie sám), v prítomnosti dvoch-troch pracovníčok múzeaplus ich pani riaditeľky. Pred ukážkou terčov ešte trochu histórie:
V pokojnejších časochv 18. a 19. storočí strelecké spolky, ktoré prestali plniť funkciu domobrany,nezanikli – patriť k ostrostrelcom bolo ďalej vecou osobnej prestíže. Členmi spolkumohli byť mešťania nielen bohatí, pretože si zo svojho mešca museli zadovážiťuniformu (ktorá mávala vzor v armádnej) a zbraň (napríklad aj za každývýstrel platili jeden groš), ale aj morálne bezúhonní. Mali prísne stanovy.Spolok riadilo predstavenstvo na čele so streleckým majstrom.
Viem si predstaviť podľaterajších poľovníkov, ako sa tešili na strelecké preteky, ktoré sa konávalimimo mestských hradieb. Okrem cvičných mávali aj slávnostné výročné preteky(sezóna sa začínala na Božie telo), raz za tri roky aj kráľovské. Na tých sa užpodľa názvu zúčastňoval okrem pospolitého ľudu, predstaviteľov mesta, župy,cirkevných hodnostárov, šľachty aj sám panovník. Obecenstvo v šašovskomkostýme rozveseľoval tzv. pritschenmeister (podľa klapačky v ruke –pritsche), ale mal za úlohu zabezpečovať poriadok a hlavne – bol cieľovýmrozhodcom.
S vymaľovanými terčmiz mäkkého dreva sa už pri ich výrobe rátalo s tým, že po pretekochbudú vystavené ako trofeje v priestoroch spolku. Terče zo západoslovenskejoblasti sú prevažne kruhové, teda aj staršie, štiavnické zväčša obdĺžnikové,väčšie a zdobenejšie. Banskoštiavničania ich majú aj v tvare postávv životnej veľkosti. Košické sú zvláštne tým, že výjav bol namaľovaný naplátne napnutom na dreve. Štiavnický a kremnický spolok spolupracoval,často pre nich maľoval rovnaký autor, napríklad Juraj Vis, Jozef Šmucler. Textyna terčoch sú prevažne staronemecké, latinské, na košických aj maďarské.Prevláda olejomaľba nad temperou, koncom 19. storočia sa začínajú objavovaťprvé koláže, lepené farbotlače. Zachovali sa aj pamätné terče, ktorými obdarovávalivíťazov.
Podľa presne stanovenejprocedúry organizátori prichádzali pozývať každého súťažiaceho podľa zoznamuzvlášť do domu. Kežmarské múzeum vlastní takúto spoločnú pozvánku.V plechu na drevenej podložke je vytepaný strelec mieriaci na terč, nadruhej strane je zoznam strelcov. Kremnická pozvánka je namaľovaná z obochstrán, zoznam súťažiacich bol k nej pripevnený háčikom. Slávnostne bol pozvanýaj víťaz minulých pretekov, kráľ strelcov. Za bubnovania a trúbenia, podspolkovou zástavou, sa pochod vybral za hradby, na miesto pretekov.V stanovách spolku v Spišskej Belej bolo uvedené, že pretekov akodiváčky sa môžu zúčastniť aj manželky strelcov, ale s podmienkou, že sapostarajú o pohostenie spolku – o jedlo i pitie.
Uniformu trnavských ostrostrelcova jej obmien môžeme vidieť nižšie na niektorých terčoch. Svoju strelnicu,ku ktorej bola pristavená aj spoločenská miestnosť, mali za južnými hradbami,v miestach dnešnej budovy okresného súdu a sídla skautov. Dolupredstavené trnavské terče, najčastejšie zo smrekového dreva, sú z obdobia 1768až 1888. Z niektorých sa dozvieme meno víťaza predošlých pretekov (tento dostalobyčajne za úlohu na svoje náklady zaobstarať do budúcej súťaže nový,vymaľovaný terč), alebo aj mená niektorých predsedov spolkov. Jednýmz ostrostrelcov bol aj samotný maliar terčov, inak významný umelec,portrétista (pózoval mu aj panovník Ferdinand V.) i autor oltárnychobrazov (Veľký „nemecký“ kostol v Bratislave) – Friedrich Johann GottliebLieder (1780 – 1859), niekoľko jeho diel je v SNG. Ďalším maliarom (terčz roku 1800) a zároveň členom spolku bol krajinkár i autor oltárnychobrazov Johann Caspar Schneider (1753-1839). Na terči z roku 1814 je aj menoJohanna Baptistu Jelinka, syna známeho trnavského tlačiara Václava Jelinka. Naniektorých terčoch z obdobia po páde Bastily v roku 1789 by zasväteníhádam rozlúštili aj nejaké dvesto rokov staré odkazy.
P. S.: Myslím, že až do konca januára budúceho roku je možnosť v Západoslovenskom múzeu v Trnave vidieť originály.
Zdroje:
Mgr. Zlatica Adamčiaková (môj osobný rozhovor s ňou v roku1999 pre Hlas ľudu)
PaedDr. Simona Jurčová (vernisáž výstavyi jej článok v Novinkách z radnice č. 7-8/2008)
