- Teraz ma počúvaj ty, Róbert. Žiadnych policajtov som na teba neposielala, kašlem na tvoje prachy, kľudne si ich ďalej prelievaj dolu hrdlom. Nechcem od teba nič, len aby si nám dal svätý pokoj, mne, môjmu mužovi a aj malému. Zabudni na nás, pre mňa si už päť rokov mŕtvy. Keby si nevyvolával vždy, keď ho máš, tak už na teba dávno zabudnem.
- A čo ma tu hľadali fízli, kto ich teda poslal, keď nie ty? To ty si ma udala, za alimenty, ale nedám ti ani korunu, pokiaľ budeš s hentým, aby fajčil za moje peniaze...
- Aké peniaze? Veď si mi nedal na decká ani korunu! A to sme rozvedení už desať rokov! To ty si bol na súde veľký frajer, pán podnikateľ, že na každé budeš platiť nie tisíc, ale desať tisíc. Dvakrát sa ťa sudkyňa pýtala, či to myslíš vážne.
- Ale tie milióny ti boli dobré, čierna oktávka s elektrónmi...
- Bodaj by nikdy neboli! Stokrát som obanovala. Keď si začal ešte aj s tým heroínom, okrem chľastanie, firmu si dal prepísať na mňa... Ja sprostá. Doteraz splácam z ničoho na všetky strany tvoje dlhy. Päť rokov si ma už ako rozvedenú ďalej terorizoval. Koľkokrát boli u nás policajti robiť poriadok..., alebo záchranka..., dievčence, chvalabohu už sú veľké, nestačili umývať moju krv z tvojej benátskej dlažby. Že z tvojej... aj bytu si sa na súde zriekol, aby si si zamachroval, ale päť ďalších rokov som v ňom jednu noc poriadne nespala... v strachu, kedy prídeš, kedy všetko zasa porozbíjaš... No čo, už si onemel?
- Nie, ale ja som sa chcel len opýtať...
- O všetko som prišla, aj o to poondiate auto, aj o ten „tvoj“ byt. Zostal mi len ten malý, ale toho ti nedám pokaziť. Bol ti prednejší alkohol ako ja, koľko som sa z tebou nachodila po všetkých liečebniach? Dala sa s tebou zatvoriť do pivnice medzi potkanov, aby si prežil prvý odvykací deň, ja, čo mi hovorili, ktorí ma naozaj nepoznali, že kontesa, bárby. Koľko si sa nakľačal, naprosil, naplakal, nasľuboval? A vždy si sa zas vrátil k tej svojej vodke. „Ešte to raz skúsme, ešte majme jedno dieťa, to ma zmení...“ Figu! Čo? Teraz si ticho?! Hneď po rozvode som si mala nájsť druhého a oslobodiť sa, nie sa ťa báť päť ďalších rokov, ako keby som stále bola tvoja žena, tvoj majetok, zamknutá, čo som ani do obchodu nemohla ísť sama. Áno, všetko si mi doniesol k nohám, ale za to som príliš zaplatila, ani vlastnej matke si ma nepustil. A všetko si mi aj zobral. Ale malý je môj. Si tam ešte? Prosím ťa už len o jedno, podaj si na súd žiadosť o zníženie alimentov, veď už len na malého máš povinnosť..., a aj tak nebudem chcieť od teba nič iné, len svätý pokoj. Vieš, koľko mi ten rozsudok narobí na úradoch starostí? Vieš, čo mi na sociálnom povedali? „Pani, čo chcete, aké príspevky? Veď vy tu máte v rozsudku, že dostávate mesačne desaťtisíc alimenty na každé dieťa! Aha, už len na jedno. Že neplatí? Prineste z polície potvrdenie, že ste na neho oznámili zanedbávanie vyživovacej povinnosti, ak sa stalo, tak prineste na papieri, v akom štádiu je vyšetrovanie, potom sa vrátite sem, a možno vybavíme nejaký príspevok na bývanie.“ Tak aké udávanie?“ Veď kvôli tebe nemám nárok od štátu ani na to, čo tu automaticky dostáva každý negramotný... Haló, haló! Halóoóó!!!
- Ahoj, mami! Čo, kto to bol?
- Ále, nikto, Robko. Iba nejaký omyl. Jeden velikánsky omyl.
