Hovorí sa, že nie je kamarát ako kamarát. Nedávno smev družnom pivnom rozhovore s bráchom prišli na jednu vec - priateľstváv škole, na vojenčine, v práci, záujmových krúžkoch, hnutiach... nebudúnikdy také pevné a čisté ako priateľstvá dozreté v detstve, na jednejulici alebo sídlisku. Denne sme sa hrali na vojakov alebo Indiánovs rovnakou bandou, s tými istými chalanmi do úmoru naháňali guľatýnezmysel, po poli chrústov, vzájomne si dávali odhryznúť z omastenéhokrajca chleba alebo čerešňového báleša, kopali bunkre, kradli ovocie,pretekali, kto najďalej dociká, strieľali z prakov, lukov, hrali blchu, kvartetoi o červené eso, stavali motokáry. Áno, je to tak, na Ivana Entnera,Kamila Noruláka, Maca Marka a ďalších sa môžem vždy spoľahnúť, hoci som niektorýchnevidel celú večnosť. Ale nikdy už neuvidím Romana Martiusa alebo JuraVojvodu, ktorí zomreli ešte v čase, keď sme všetci nosili detské číslakopačiek – populárne štupláky.
Aj malý Capan - Lubo Stacho – mal v našej nerozlučnejpartii zo Slovanskej ulice svoje miesto, hoci podľa veku spolu s PalcomUrbančekom až kdesi na chvoste. Chýbajúce roky však dobehol svojouvytrvalosťou. Neraz našu hru na vojakov alebo futbalové zápolenie prerušila ažtma a volanie rodičov. Vtedy sme sa rozliezli po vchodoch ako šváby nakredenci po zažatí svetla. Pred stredným vchodom, vedľa nášho, Lubeno eštezostal stáť a kričal na sestru, aby mu zažala svetlo na schodisku. A držalastráž pri vypínači, lebo sa rýchlo vypínalo. Okamžite vyletel na prvé poschodieako strela.
Naše cesty sa v dospelosti rozišli, nemali sme šťastiesa stretnúť častejšie a porozprávať sa. Čosi mi spomínala moja sestra,jeho bývalá spolužiačka, že podniká. O jeho záľube zdolávať nebotyčnékončiare som asi prepočul. Nečudo, pre mňa sú v poslednom čase nedostupnéaj Tatry.
Až v máji 2005 som sa dozvedel neuveriteľnúa strašnú zvesť. Lubo 11. mája zahynul v sedem tisícovej výške pod vrcholomšiestej najvyššej hory sveta. Himalájsku Cho Oyu-u sa mu nepodarilo pokoriť. Ahoci nie je žiadne okrúhle výročie, ani Ľuboša, pri pohľade na večne ľadovýkončiar sa mi vždy vybaví chlapec, čo sa bál tmy.
