Najprvvšak musím vyriešiť problém, ktorý ma stresuje každé dva týždne – nájsťchápavého predavača, najlepšie hneď majiteľa nejakého obchodíka, ktorý miopečiatkuje potvrdenie, že som sa u nich pýtal na robotu. V pohraničnejdedine, pardón, mestečku s dvadsať percentnou nezamestnanosťou, kdeživorím s mojou druhou ženou a malým deckom, na mňa pozerajús otvorenou hubou, akoby som pýtal štempeľ na ich bianko šek.
Stanicaako každé dva týždne. Tie tiene pred bufetom tuším za štrnásť dní ani nevstaliz lavičky, aj to tak pod ňou vyzerá. Žiadny známy, s ktorým somkedysi premrhal cez víkend výplatu. Asi týždeň som nevidel normálnu cigaretu,mohol by ponúknuť. U Miša Sitára sme minule fajčili repík, vyskúšal som ajdoma. Dymilo to. V tabatierke mám také ešte dve, so špicatými koncami.Aha, Kikino, kamarát z raného detstva. Predbehol ma, chcel požičať dvacku.Kikino, tebe by som ju dal, nie požičal. Je frajer, ako vždy. Oblečený ako zoškatuľky, ktovie ako to robí, viem, že už roky po rozvode spáva všelikde.Nefajčí. Mám do haliera presne na spiatočnú cestu, bez nároku na deci kofoly.Poondiaty tabak!
Minulesom tu stretol Peťa Grimasu, vraj Wendy robí na okrese. To je moja najstaršiadcéra. Keď tak rátam, pred rokom, ak je obchodná akadémia päťročná, skončilaškolu. Idem ju veru pozrieť. Fakt, vážne od nej nečakám nejakú korunu, sám somjej dlžný pár tisíc, mám to aj na papieri. Chcem ju len vidieť. Informátorkataké meno nepozná. Žeby sa vydala? To by Peťo vedel. Dostal som radu, žev suteréne je jedáleň, do desiatej tam baby furt odbehujú po keksíky, podesiatej idú na obed, možno ju tam zbadám. Zišiel som dolu a zbadal som juhneď – za pultom. Aha, jablko a strom. Vybozkávali sme sa a usadilama do kútika. Dáš si kávu? Dám, ale... Nie si hladný? Nie, ale... Po polievkesom si ku káve zapálil konečne cigaretu s filtrom. Lajtku, ale točila sami hlava ako po ligeroske. Wendy mala stále viac roboty, za tie chvíľky, čo kumne odbehovala, som sa nestihol zhlboka nadýchnuť a spýtať sa, či nemázvyšných päťdesiat, na cigarety, lebo peňaženku som si zabudol doma. Nie,tuším, že som ju stratil, som jej vtedy povedal. Nemala, ale mal som chvíľupočkať, kým sa toľko nazbiera v tanieriku, kam odkladala tringelty. Bolotam šesťdesiat. A zopár jej lajtiek, čo po mne zostali. Decká by aj taknemali fajčiť.
Naúrade ako vždy - úsmev - našli ste si robotu? Nenašli, moji milí rádcové,nenašli, nenašli. Na stanici som vyfajčil poslednú lajtku, už so mnou taknelomcovala. Mal som čas, šiel som sa prejsť k trafike. A mal som ajdilemu – tabak s papierikmi? Cigarety? Je to zajedno, akurát, že si ichnašúľam viac, keď budú pekne tenučké. S hrsťou drobných pozerám, že tammajú za 59 korún desaťkusové balenie pampersiek. Jedny..., jedny..., jednypampersky si prosím...
Fajčiacbokom od ľudí poslednú repíkovú cigaretu sa teším domov. Prichádzajúci autobussa mi rozmazáva. Sestra posiela sestre, ktorú ešte nevidela, na jej vyštípanúriťku malý darček.
