„Už ideeem!“ – cvakne zámka (prečo sa zamkýna – večná záhada) a v šesťdesiatkachdverách sa zjaví moja štyridsať päťka. Nie policajná, táto je nebezpečnejšia. Po mojom minútovomrituáli sa nabúrame v kuchyni pri káve.
„Ideš?“ – nečaká na odpoveď a priblíži sa na dostrel, naobjatie. Nikdy nezačne prvá, ale za tie roky poznám jej reč tela. Pritlačím si juk sebe voľnou rukou, v druhej mám šálku. Ona ma obvinie oboma.
„Aspoň si sa mohol navoňať“ – spustila starú pesničku. „Je tomoderné a ženám sa to páči.“ Odvetím žartom: „Tak ja budem míňať drahúvoňavku, aby ju druhí zadarmo čuchali. Keď, tak si ňou pretriem len nozdry.“„Somár!“ Vie, že mňa neprerobí, ale svoje si musí povedať. A je rada, žesi neholím nohy a hruď.
Akoby vedela, na čo myslím, privinula sa viac. Ako pacient v kómesom preletel tunelom spomienok. V milisekunde som neuvidel len posteľové scény,ale kúpeľové, kuchynské, plážové... Kedy sme vlastne spolu spali ostatný raz?Vybavia sa mi Vianoce a Dolce&Gabanna z Turecka , potom Vianocepredtým, to sme sa dohodli, že si nekúpime nič, ale aj tak mi dala nejakéhoHuga Bossa, od cigánok, rok predtým Bellagio... Mám to všetko v zásuvke, originálzabalené (keby som sa teraz nepozrel, ani neviem, ako sa to volá).
V poslednom čase, keď sme už konečne sami, zrazu niet na niččas. Keď boli deti doma, potili sme sa pod paplónom, zadržiavali dych.Hovorila, ako voniam. Od Alpy? Dal som si na kocke cukru. Nie, somárik, voniaštak mužne, a snažila sa uchopiť a stisnúť moje bicepsy. Oj, to jedávno.
„Už musím letieť. Mám všetko?“ – hodím rečnícku otázku, ale aj takodpovie: „Okrem rozumu.“ Vyprevádza ma k dverám, idem ju bozkať nanamaľované ústa, natrčí namejkapované líce. „A zavolaj mi.“ „Načo?“ „Len tak.“
Kým zídem dolu výťahom, mám vyťukané L U B I M * T A !V rýchlej predvoľbe mám len jediné číslo a meno - maminka.
