Do kalendára, rozkročeného nachladničke, som do riadku so sedmičkou zapísal prvú poznámku: Sára - 10:35 h; 3,49 kg; 51 cm. Ďalšiu o štyri dni:Sára – príchod z pôrodnice. Samozrejme som to s evidenciounepreháňal, nerátal som množstvá vycicaného mlieka, ani pevný, tekutý aleboplynný odpad. Pokračoval som až pri prvom cinknutí lyžičky o novučičkúsklovinu. Prvý zúbok! Do riadku s príslušným dátumom som zakreslil malinkéústočká so širokým úsmevom a budúcimi zúbkami. Z miesta, kdezačal rásť myšací zúbok, som ťahal vynášaciu čiaru a na jej koncinakreslil kótu s poradovým číslom 1. O pár dní som do nového dátumunakreslil opäť tú istú papuľku, ale s dvojkou. Keď budú ústočká plnézúbkov, zoberiem kalendár a budem listovať a zapisovať, najlepšie doobrázka v počítači. V kalendári nechýbali ani poznámky so slovami mama, tata a už ani poriadne neviem, čo tam všetko bolo. Pamätám sihlavne prekvapenie, ktoré mi nachystala na prelome rokov manželka. Kúpilanádherný nový kalendár so šteniatkami. Najradšej by som ich podrhol, lebo starýkalendár vyhodila a nenašiel som ho ani v kontajneri. Takéhotobarbarstva je schopná len žena, bez logického myslenia, respektíve s inýmmyslením, ale nie takým dokonalým, ako majú muži. Poznámky som si do kompu,napriek dokonalému mysleniu, prepísať nestihol. Mal som chuť začať všetkoodznovu, ale manželka, už po štyridsiatke, s novým bábom nesúhlasila.
Zmierený s pokašľanýmdcérkiným životom hneď v jeho začiatkoch som do nového kalendára so štencamipridal sem-tam nejaký zápis, o zmeškanom zúbku, o prvých krôčikoch,aj o Sárinej hmotnosti v jej výročný deň. Poučený krízovým obdobím sompoznámky čo najskôr prepísal aj do špeciálneho súboru na HDD. Okrem meraniahmotnosti sa 7. mája konalo aj meranie výšky. Nechápavú Sáru som oprelo kúpeľňové dvere, priložil k hlávke trojuholníkové pravítko, keďspadla či odčaptala, tužkou s nezmazateľnou farbou som urobil na dverečiarku, k nej malilinkými číslicami dátum. Raz nájdem krajčírsky meteralebo nejaký cólštok a odmeriam to naraz, má to čas, zápis nešiel zmazaťa dvere manželka v mojej neprítomnosti sotva sama vyvesí a vyhodí.A čiarky pribúdali, nielen na Sárine narodeniny, ale hocikedy, keď sa mizdalo, že podrástla.
Blížili sa ostatné Vianoce.Manželka narozkazovala, čo by bolo dobré dať do poriadku, zobrala malúa odišla na tri dni pomôcť s upratovaním matke. Na kalendár, ktorémuuž dochádzal dych, som si dal bacha, aby nedopadol ako ten pred štyrmi rokmi.Radšej som ho schoval, keď bude čas, prelistujem ho a prepíšemdôležitejšie poznámky. Čo mi to kázala okrem vyupratovania celého bytu? Aha, žedvere do izby a do kuchyne sú hnedé a do kúpeľne a na WC biele.Mal som kúpiť bielu samolepiacu tapetu, nech sú všetky rovnaké. Znovu tá ženskálogika! Veď na bielom je všetko vidieť, nie je krajšia hnedá imitácia dreva?Tak som aj spravil. Kúpil som tú najlepivejšiu tapetu akú mali. Tú keby niektochcel dať dolu, strhne aj lak.
Aj žene sa páčilo. V tomtosúboji mozgov uznala moju prevahu. Boli to krásne Vianoce. Znovu sme sadohodli, že si vzájomne nebudeme nič kupovať. Ona mi kúpila ponožkya neviem prečo bola smutná. Ja som svoje slovo dodržal. Malá dostala gitaruza dvesto a domček za tristo. Bože, ako zas narástla! Musím ju znovuodmerať. Keď som ju s pravítkom a fixkou prikvačil k dverám,skoro som zdrevenel. Aj dvere vyzerali ako z dreva, ale to vďakaneodlepiteľnej tapete, pod ktorou bola moja pedantná, nezálohovaná tria polročná práca.
