Neskôr som sa dozvedel, že somspadol na betón tak nešťastne, až sa z môjho lakťa stala takmer nezložiteľnáskladačka pre tím chirurgov. Najskôr uvažovali o jednoduchšom riešení –nad prevozom na Kramáre a vyriešiť hlavolam podobne ako vybabral AlexanderVeľký s uzlom v Gordii. Napokon sa predsa len rozhodli pre piplačkua pomocou plieškov a skrutiek mi vytvorili nový, hrboľatý lakeť, bezzáruky funkčnosti. Aspoň že to, a ďalej v duchu som uvažoval, v akej polohebude lepšie nosiť ruku na pletenci ramennom – či rovnú, či zohnutú, ak zohnutú, tak v akom uhle, či si ešte zabrnkám na gitare... To, že sa minimálnena rok zo mňa stane nedobrovoľný ľavák, mi už bolo jasné. Aj to, že som v našejkancelárii, kde sa práve mal znižovať stav o jedného nešťastníka, vyriešil svojímpádom v obnubilovanom stave dilemu s Čiernym Petrom.
Na ďalších troch posteliach bolitiež nejakí nešťastníci, ktorí by radšej v tomto teplom máji sedeli niekdev záhradnej reštaurácii. Rozprávať sa dalo len s tým najvzdialenejším,pod oknom, s Milanom. Mal zasádrovanú nohu, polovztýčenú ako pokazenárampa na priecestí. Mohol mať aj 130 kilogramov, vedel som si ho predstaviť vyveseného na háku celého. Vraj spadol v spánkua zlomil si bedrový kĺb. Nie z postele, už nejaký čas bývalv pivnici činžiaka, a v tom bodreli v spánku jehopodvedomie zabudlo, že leží ako na márach na starých doskách. Porozprával mi,že nie od Nežnej je bezdomovcom. Najprv sa s ním rozviedla žena, a ajto dáva za vinu len sebe, že sa mu - po latinsky – zakrivila. Volala ho ajs dcérou na dovolenku do Grécka, ale on nechcel chýbať v robote, kdedobre zarábal. Tak šli samy. Po dovolenke mu zo začiatku nebolo nápadné, že obemajú akosi veľa zahraničných hovorov, pochopil, až keď cudzinci začali chodiťna Slovensko aj osobne. Byt nechal bývalej rodine a šiel žiťk staručkej matke. Po jej skorej smrti sa dozvedel, že dom patrí výlučne jeho sestre,ale aj to až po tom, čo si jedného pekného dňa našiel vyhádzané všetky osobné veci pred bránkourodičovského domu. Životnú smolu chcel pochopiť cez alkohol, nasledovala výpoveď z roboty, ulica...
„Milanko, mám pre vás dobrú správu“, prihovárala sa mu ako k bábätku po jednej vizite sestrička. „Zajtra už pôjdete domov!“ „Sprostá....“, zamrmlal Milan pri okne, keď vychádzala popri mne na chodbu. Nechala otvorené, zvonku bolo počuť jej hlas: „Tuto vedľa sa ešte jeden zmestí, aj dvaja, keď zoberieme nejaký nočný stolík... primátorova známa... apendix... dobre.“ Porozumel som až o nejakú hodinku, keď k nám aj s posteľou natlačili ďalšieho maróda. Vedľa bolo treba vypratať rovnako veľkú izbu pre sólo pacientku, chodbou čoskoro putovala posteľ, bolo počuť zapájanie televízora (asi vlastného, náš spoločný zostal na chodbe) a sestričku: „Na ktorej strane chcete mať nočný stolík?“
Premeriaval som si nového, čo asimá on. O stenu opreté dve barly, pod posteľou iba jedna šľapka... takže vlastne nemá. Hrozné,môže byť starý ako môj syn. A to som sa ja strachoval, či budem môcťešte vybrnkávať na gitare. Z chalana sa rýchlo vykľula veselá kopa, napriektomu, že z motokrosového pretekára urobila skúšobná jazda na novučkejYamahe kaliku bez jednej nohy od kolena dolu. Skúšal na poľnej ceste, čo to dá, až ho prestaloposlúchať riadenie, o ostatné sa postaral jediný strom v širokom-ďalekomokolí. Nechápal som jeho optimizmus. Pred rokom sa oženil, doma ho čakátrojmesačná dcéra, on sa učí chodiť s barlami. Okrem jeho humoru sa mi páčila aj jeho neresť. Bol tuhý fajčiar ako ja,aspoň som nemusel vyfukovať dym cez okno na WC sám.
"Raz, keď sme práve obaja neboli pripojení na infúziu, som ho pozýval najednu cigaretku. Čakám už za dvermi na chodbe, a on sa stále nikde. „Poď,veď ja mám cigarety!“ On na mňa z izby: „Počkaj!... Ach, ja blbec, jahľadám druhú šľapku.“
